Vojenské ťaženie USA v Iraku by sa podľa názoru väčšiny Američanov i želaní medzinárodného spoločenstva malo urýchlene skončiť. Svetová verejnosť preto netrpezlivo čakala na podrobnosti novej stratégie prezidenta Busha pre Irak. Medzi prvými reakciami prevláda sklamanie nad rozhodnutím Bieleho domu zvýšiť, a nie znížiť, americkú vojenskú prítomnosť v Iraku.
George W. Bush už nehovorí o víťazstve. Sústreďuje sa na hľadanie ciest, ktoré by mohli viesť k stabilizácii pomerov v Iraku. Definovanie konkrétnych i abstraktných protivníkov, nad ktorými by bolo treba zvíťaziť, je príliš zamotané a na ich komplexné spacifikovanie nezostáva čas.
Vojna v Iraku zatiaľ stála amerických daňových poplatníkov vyše 350 miliárd dolárov a zvrhla režim Saddáma Husajna. Nákladná investícia je však z dlhodobého hľadiska neudržateľná aj pre najbohatšiu ekonomiku planéty, najmä keď neprináša hmatateľné dividendy. Veľké nádeje sa pôvodne vkladali do príjmov z irackého ropného priemyslu. Jeho výkonnosť zaostáva za projektovanými parametrami a nie je jasné, akú vlastnícku štruktúru napokon dostane. O tom majú rozhodovať zvolení zástupcovia Iračanov a hoci sa nevedia dohodnúť na systéme prerozdeľovania príjmov z ropy, sotva sa o ne budú chcieť deliť z americkými alebo nadnárodnými korporáciami.
V Iraku sa vládna moc sústreďuje do rúk šiitov tvoriacich tri pätiny obyvateľstva. Je dosť pravdepodobné, že po odsune Američanov, Britov a ostatných spojencov sa súčasná vládna garnitúra neudrží. Nahradí ju iná a tiež bude zrejme ovládaná šiitmi. Na tých bude mať ešte silnejší vplyv ako dnes susedný šiitský teokratický Irán. Biely dom však odmieta nadviazať dialóg s Teheránom a ten mu teraz príliš nepomáha tlmiť sektárske násilie v Iraku. Ozbrojené útoky irackých sunnitských oddielov na šiitské ciele i na nevinných civilistov oboch moslimských frakcií Teherán dráždia, ale do istej miery mu aj vyhovujú. Poskytujú mu dôkaz o neschopnosti koalície zvládať bezpečnosť v krajine, ktorú vojensky okupuje.
Šiitské milície sa za každý bombový útok sunnitov pomstia odvetným masakrom a zintenzívňovaním etnických čistiek v Bagdade a v iných mestách. Tento mix rozširujú extrémistické islamistické ozbrojené prúdy. Takmer všetky už používajú partizánsku a teroristickú stratégiu a majú dosť dobrovoľníkov pripravených stať sa martýrmi.
George W. Bush správne dedukuje, že 132-tisíc mužov a žien v amerických uniformách so svojimi koaličnými partnermi nemajú dostatočné počty na udržiavanie bezpečnosti v krajine. Z jeho pohľadu je zvýšenie stavu amerických jednotiek o 21 500 vojakov kvôli nastoleniu poriadku v ťažko skúšanom Bagdade a inde pochopiteľné. Treba však dať za pravdu tým jeho generálom, ktorí volajú po niekoľkonásobne vyššom počte nasadených vojakov, ak majú mať bezpečnostné čistky v jednotlivých mestských štvrtiach päťmiliónovej irackej metropoly iný ako kozmetický účinok.
Bush však vie, že demokratmi kontrolovaný Kongres by mu zamietol financovať vyslanie mnohých desiatok tisíc vojakov do Iraku. Ani tých 21 500 nemá prezident istých, pretože demokrati sa od vojenskej angažovanosti v Iraku dištancujú. Rozpočtovo ju hradiť sú pripravení len za podmienky postupného odsunu. Debata sa preto odvíja v podobe, čo je výhodnejšie a správnejšie pre USA v rozpätí roka - dvoch, či sa vypnúť do posledného mohutného pokusu o nastolenie poriadku v Iraku, alebo sa začať sťahovať už teraz. Republikáni predpokladajú, že ak by sa konflikt v Iraku pretiahol do predvolebnej prezidentskej kampane v budúcom roku, poškodilo by to ich kandidátovi.
Pre republikánov je Bushovo súčasné rozhodnutie riskantným kúskom, pretože dodatočný kontingent vojakov v Iraku asi veľa vody nenamúti. Mädliť si ruky však nemôžu ani demokrati. Cez schvaľovanie výdavkov v Kongrese sú do irackého trasoviska politicky vťahovaní aj oni a prezident Bush sa postará o to, aby ich ako "financmajstrov" označoval za spoluzodpovedných za prípadné zlyhania v Iraku. Nie je vylúčené, že časť demokratov sa prikloní na stranu jastrabov a Bieleho domu, aby podporila víťazstvo v Iraku, nech to stojí, čo to stojí. Takouto politickou psychózou sa nechal niesť v 60. rokoch 20. storočia demokratický prezident Lyndon B. Johnson so svojimi demokratmi v Kongrese pri eskalovaní vojny vo Vietname a vieme, ako to dopadlo.
Adrian Peter Pressburg, spolupracovník HN