Halierový profit

"V poslednom čase to tu všetko stojí za houby," oznámila nám staršia pani, ktorá práve vystúpila z autobusu v Štefanovej neďaleko Terchovej. Reagovala tým na našu otázku, kde si tu v tomto čase môže mimosezónny návštevník vypiť kávu alebo čaj. V preklade do spisovnej slovenčiny jej vyjadrenie znamenalo, že nikde. Obdobie mimo hlavnej turistickej sezóny nie je skrátka lukratívne, bez ohľadu na to, či hovoríme o Malej Fatre, Nízkych či Vysokých Tatrách alebo o akomkoľvek inom turistami navštevovanom slovenskom pohorí. Napriek tomu, že pribudli občerstvovacie zariadenia umiestnené priamo v domoch, v ktorých ich majitelia bývajú, zohriať trochu vody a zaliať kávu alebo čaj, prípadne otvoriť fľašku nealkoholického či mierne alkoholického nápoja, sa nikomu neopláca. Tá trocha teplej vody je zrejme primalá obeta božstvu zvanému profit. Pri podobných príležitostiach si vždy spomeniem na starého otca. Býval v dome, ktorého súčasťou bol i malý obchodík -- ako sa vtedy vravievalo -- koloniál. Jeho majiteľom bola židovská rodina. Či to bola bohatá rodina, nemôžem potvrdiť, faktom však je, že okrem obchodíka jej patril aj celý dom s niekoľkými "partajami". Všetko, čo mali, nadobudli doslova po halieroch. Starý otec často spomínal, že majiteľom sa oplatilo otvoriť obchodík aj počas obedňajšej prestávky, hoci kupujúcimi boli šarvanci, ktorí nechceli viac ako balíček lacných cukríkov. Majitelia vedeli, že z každého predaného balíčka cukríkov majú "profit" niekoľko halierov. A to sa im oplatilo. Dnes je, žiaľ, celkom iná doba -- ak nemáš, povedzme, do mesiaca milión, nepodnikaj! Nuž čo, zo Štefanovej sme odišli bez občerstvenia. Sprevádzal náš len pocit horkosti a nezodpovedané otázky.