Po tom, čo Európska únia predložila Iránu vylepšené návrhy, ktoré by ho mali motivovať novými stimulmi na upustenie od vývoja jadrových technológií, prišiel Teherán s vlastnými protistimulmi. Neboli to konkrétne návrhy, hovorca iránskeho ministerstva zahraničných vecí Hamid Reza Asefi ich spomenul len v rétorickej rovine. Demonštrujú však odhodlanie Teheránu neustupovať vo vojne slov Západu.
Európski, americkí i ruskí vyjednávači priznávajú Iránu právo na využívanie jadrovej energie na mierové účely. Nedôverujú však jeho úmyslom pri vývoji technológií na obohacovanie uránu. Nielen oni, ale aj zatiaľ stoicky reagujúci Číňania sa obávajú, že technologické znalosti by sa nezastavili na nízkom percentuálnom stupni obohacovania postačujúceho pre atómové elektrárne. Desia sa predstáv, že by sa iránski vedci dopracovali ďalej a zvládli vlastnými silami produkciu plutónia použiteľného na jadrové bomby.
Irán je dlhoročnou signatárskou stranou Zmluvy o nešírení jadrových zbraní. Jeho spolupráca s Medzinárodnou agentúrou pre atómovú energiu (MAAE) bývala nejaký čas pomerne uspokojivá. Skutočnosti, ktoré Teherán pred medzinárodnými inšpektormi zatajoval, sa do istej miery podobali hre na skrývačku, ktorú s nimi nedávno viedla Brazília. Práve na tohto juhoamerického obra, tiež signatára zmluvy o nešírení, sa často odvoláva Teherán ako na štát, ktorý USA a Západ berú na milosť, zatiaľ čo z Iránu vraj robia strašiaka.
Opatrnosť USA má dlhé korene. Siahajú do roku 1979 a Chomejního fundamentalistickej revolúcie, obsadenia amerického veľvyslanectvo a 444-dňovej rukojemníckej ságy. Washington dodnes považuje Irán za jeden z najnebezpečnejších štátov sveta, za člena osi zla, a nemá s ním obnovené diplomatické vzťahy. Priame rokovania s Iránom odmieta a Teherán ho na revanš neustále častuje pejoratívami a posmechom. Dialóg preto vedú len európski sprostredkovatelia a popri nich Rusko.
Podľa Teheránu Washington iracionálne odmieta uznať základné práva Iránu na vlastnú jadrovú technológiu. Brusel i Moskvu považuje Teherán za nepriamych ideologických spojencov USA, ktorí len používajú metódy cukru namiesto biča. Európske ponuky vrátane ľahkovodného reaktora odmieta Irán z princípu, pretože by sa výmenou musel vzdať národnej nezávislosti a jadrovú technológiu prijímať od zahraničia.
Tomu sa vyhýba aj Brazília, ktorá tento mesiac spúšťa do prevádzky svoje prvé zariadenie na obohacovanie uránu. Tým prestáva byť závislá od služieb tohto druhu kontrolovaných európskym konzorciom. O čom Teherán nehovorí, je klauzula v brazílskej ústave zakazujúcej vývoj jadrových zbraní. Brazília poskytuje svetu záruky, s ktorými je spokojná MAAE i Biely dom.
Čo v očiach USA Iránu chýba, je celková dôveryhodnosť. Iránsky prezident Ahmadinedžád si nekladie pred ústa obrúsok a s očividnou úľubou verbálne dráždi zaoceánsku superveľmoc. Prejavuje tým zúfalú odvahu toho, kto nemá čo stratiť. Je ohnivé výpady proti USA a Izraelu však dlhodobo otravujú atmosféru, ktorá je potom pre Američanov príliš dusivá, aby sa v nej mohli nadýchnuť a brať Irán ako štandardný mierumilovný štát a priameho rokovacieho partnera.
Teherán medzitým v niektorých momentoch berie do rúk rétorickú iniciatívu vo vzťahu k EÚ. Dvadsaťpäťke pripomína, aké by mohla mať hospodárske výhody, keby Iránu priznala právo na vlastné obohacovanie uránu.
Autor je stály spolupracovník hn