Pred štyrmi rokmi stál americký prezident George W. Bush na labilnej politickej pôde. V kontroverzných voľbách v roku 2000 zvíťazil len o vlas a výskumy verejnej mienky ukazovali, že Američania k nemu naďalej prechovávajú pochybnosti. Po teroristických útokoch 11. septembra 2001 našiel Bush svoj hlas a americký ľud sa zomkol okolo jeho úradu. Vďaka Usámovi bin Ládinovi zaznamenala Bushova popularita strmý rast. Napriek tomu, že sa mu dôvera do volieb v roku 2004 znížila, jeho "vojna proti terorizmu" mu pomohla zvíťaziť aj druhýkrát.
V septembri 2005 hurikán Katrina zabil pravdepodobne toľko Američanov ako teroristické útoky v roku 2001, ale s opačným účinkom na Bushovu popularitu, ktorá klesla na historické minimum. Prečo taký znepokojujúci rozdiel?
Napríklad preto, že útoky 11. septembra mal na svedomí ľudský nepriateľ a napriek nedostatočnej domácej pripravenosti na podobnú udalosť bol hnev Američanov namierený smerom von. Katrina bola strašná prírodná katastrofa, ktorú národná meteorologická služba predpovedala s pôsobivou presnosťou. Vzhľadom na nedostatočnú prípravu a pomalú reakciu Bushovej administratívy bol hnev tentoraz namierený proti prezidentovi.
Časť viny za slabú prípravu treba prirátať štátnym a miestnym predstaviteľom. Podstatný diel zodpovednosti nesie Bushova administratíva. V predvolebnej kampani v roku 2000 chválil Bush Federálnu agentúru na riadenie záchranných prác (FEMA) Billa Clintona za jej efektivitu. Prezident s ňou však nakladal ako s odkladiskom svojich chránencov. Jej vrcholných činiteľov nahradil politickými priateľmi, ktorí mali so zvládaním mimoriadnych udalostí málo skúseností.
Aby toho nebolo málo, Bushova administratíva začlenila FEMA do svojho mohutného nového úradu, ministerstva vnútornej bezpečnosti. V predvolebnej kampani v roku 2004 Bush tvrdil, že vďaka novému ministerstvu majú Američania väčšiu bezpečnosť. Pomalá a chabá reakcia na Katrinu tvrdenie spochybnila. Ťažkosti boli s evakuáciou a so zásobovaním v malom meste, ako je New Orleans. Ako by si poradil New York alebo Los Angeles?
Katrina vyvolala aj otázky o ďalších položkách v prezidentovej agende. Jednou z najvyšších priorít bol plán republikánov presadiť úplné zrušenie dedičskej dane, čo by prospelo najbohatším Američanom. Vzhľadom na rastúce náklady vyvolané Katrinou, ktoré zvyšujú federálny deficit, je ťažké pokračovať podľa pôvodného plánu.
Stúpajúce ceny benzínu obrátili pozornosť na nedostatky v energetickej politike Bushovej administratívy. Nedávno schválený zákon kladie nedostatočné požiadavky na energetickú úspornosť. Tlač medzitým priniesla správy o špekuláciách, podľa ktorých existuje vzťah medzi teplejšími oceánskymi vodami a frekvenciou silných hurikánov, čo ešte zdôraznilo, akú malú prioritu prikladá administratíva ekologickým problémom všeobecne a zmenám globálnej klímy zvlášť.
Bush Katrinu prežije. Voda v New Orleanse klesne a začne sa rekonštrukcia. Scény, v ktorých zlodeji v prvých okamihoch po búrke využívajú chaos a rabujú, už ustúpili príbehom o dobročinných príspevkoch z iných kútov krajiny, o deťoch, ktoré prijímajú do škôl v iných mestách, o rodinách, ktorým pomáhajú neznáme osoby. V deň výročia 11. septembra vypomáhala v New Orleans jednotka newyorského policajného zboru. Vrátila hasičské auto, ktoré New York predtým daroval mestu New Orleans ako symbol solidarity.
Katrina sa v histórii Bushovho prezidentovania stane zrejme iba poznámkou pod čiarou. Skutočnou otázkou pre Bushovu úlohu v histórii zostáva naďalej Irak.
Krátkodobým účinkom Katriny z televíznych obrazoviek a titulných stránok novín vypadli správy o Iraku. Pred hurikánom boli zlé a odvtedy sa nezlepšili. Väčšinoví šíiti a ich kurdskí spojenci odmietli Bushovu výzvu k irackým politikom, aby upravili nový návrh ústavy tak, aby bol príťažlivý aj pre nespokojných sunnitských Arabov. To pravdepodobne skomplikuje nastolenie bezpečnosti, ktorá je podmienkou fungovania demokratickej vlády.
Sunniti predstavujú v Iraku menšinu. Povstalci majú len malé vyhliadky, že sa im podarí získať kontrolu nad krajinou tak, ako sa severnému Vietnamu podarilo získať kontrolu nad južným Vietnamom. Je to len chabá útecha, pretože môžu stále narušovať smerovanie k stabilnej ústavnej vláde. Možno sa im podarí rozpútať aj občiansku vojnu.
Napriek tvrdeniu krajnej ľavice a pravice na celom svete nie je Amerika imperiálnym štátom. Domáca verejná mienka použitie sily podporí, ak sa občania budú cítiť ohrození alebo ak nadobudnú presvedčenie, že ide o spravodlivú vec. No Američania majú veľmi malý záujem vládnuť iným štátom.
Neokonzervatívne odvolávanie sa na príklad britského impéria je pritiahnuté za vlasy. Predstava, že americké jednotky zostanú v Iraku na neurčito -- alebo napríklad aj "tak dlho, ako to bude nevyhnutné, a ani o deň dlhšie", aby sme použili klišé Donalda Rumsfelda, nie je prijateľná.
Znamená to, že Bush má na dosiahnutie svojich cieľov v Iraku relatívne krátky čas. Ak sa mu podarí presadiť stabilnú ústavu, nastoliť politický kompromis medzi nepriateľskými stranami a uskutočniť predčasné voľby, možno bude môcť vyhlásiť víťazstvo.
Momentálne sú vyhliadky pochybné. Skôr ako opadne voda po hurikáne Katrina, sa Bush bude musieť opäť zamerať na svoj iracký hlavolam. Dejiny budú ešte dlho potom, čo sa na Katrinu zabudne, posudzovať jeho prezidentského pôsobenie podľa toho, ako ho vyrieši.
Joseph S. Nye je bývalý námestník ministra obrany USA. Prednáša na Harvardovej univerzite, je autorom knihy The Power Game: A Washington Novel.
Copyright: Project Syndicate 2005
www.project-syndicate.org