Štátny rozpočet sa označuje za zákon roka. Jeho schvaľovanie je každoročnou top-udalosťou parlamentu a odmietnutie je nepriamym vyslovením nedôvery kabinetu. Sprevádzajúci mediálny hluk je preto primeraný. Je len škoda, že v ňom zaniká schvaľovanie rozpočtov miest a obcí, ale aj vyšších územných celkov. Nejde pritom o "maličkosti" -- rozpočty krajských miest sa pohybujú v stovkách miliónov korún, v prípade Bratislavy ide o miliardy. Je to úmerné, aj keď nie vždy primerané tempu, s akým sa na samosprávy presúvajú kompetencie. Verejnosť sa zväčša prebudí až vtedy, keď zistí, že (zasa) sa zvyšujú poplatky -- po novom dane -- za držanie psov, za komunálny odpad a prípadne daň z nehnuteľnosti. Druhým dôvodom na precitnutie je škandál, či už je spojený s podozrením z korupcie, príliš rozšafným hospodárením (Košičania vedia svoje o tom, aké ťažké je vyrovnávanie sa s dlhmi), prípadne platmi a odmenami primátorov a županov. Tie sa pohybujú v sumách, ktoré pre mnohých obyvateľov predstavujú celoročný príjem. Pre väčšinu ostatných sú soľou v očiach, hľadiacich na stav ciest v obciach, po ktorých sa slimačím tempom pohybujú hrkotajúce a prepchaté prostriedky hromadnej dopravy, ale aj na postupne sa redukujúcu a chátrajúcu sieť základných škôl. Zlý dojem nerozjasnia ani novoročné ohňostroje.
Je to o tom, akí ľudia stoja na čele samospráv a ako sú schopní a ochotní vyrovnať sa s problémami, ktoré musia riešiť. Hovorí sa, že v USA nejeden občan ani nevie, ako sa volá prezident. Nemusí sa o to zaujímať, pre jeho každodenný život je dôležitejšie, kto je starostom mesta, prípadne guvernérom štátu. My sa tomuto stavu ešte len začíname prispôsobovať -- blíži sa koniec funkčného obdobia prvých županov, samosprávy ešte len zisťujú, čo všetko môžu a musia. Tým väčší dôraz by sa mal klásť na kvalitu osobností, ktoré mienia kandidovať. Bohužiaľ, zdá sa, že toto kritérium zanikne v hluku, spojenom s vytváraním slovenských a kdejakých iných koalícií. Potom sa nečudujme, ak sa po čase dočítame, koľko kto a za čo...
StoryEditor