Už 350 rokov predstavuje organizačný princíp medzinárodných vzťahov suverenita. Je to názor, že štáty sú ústrednými hráčmi na svetovej scéne a vlády na svojom území si môžu robiť čo chcú, ale na území iných štátov nie. Nadišiel čas toto poňatie prehodnotiť.
Vyše 190 štátov súčasného sveta žije vedľa veľkého počtu mocných nesuverénnych a čiastočne (často značne) nezávislých hráčov, od korporácií po mimovládne organizácie, od teroristických skupín po drogové kartely, od regionálnych a globálnych inštitúcií po banky a súkromné akciové fondy. Zvrchovaný štát ovplyvňujú tak, ako je sám schopný ovplyvňovať ich. Takmer úplný monopol moci, ktorý zvrchované entity požívali, sa rozleptáva.
Rozhodovanie po novom
Preto sú pre regionálnu i globálnu správu potrebné nové mechanizmy, ktoré okrem štátu zahrnú aj ďalších hráčov. Nechcem tým tvrdiť, že Microsoft, Amnesty International alebo Goldman Sachs majú získať kreslá vo valnom zhromaždení OSN. Znamená to, že treba zapojiť predstaviteľov organizácií tohto typu do regionálneho a globálneho rozhodovania vtedy, keď majú schopnosti ovplyvniť, či sa regionálne a globálne ťažkosti vyriešia a ako.
Ak má medzinárodná sústava fungovať, štáty budú musieť časť suverenity postúpiť svetovým orgánom. V obchodnej sfére sa to už uskutočňuje. Vlády súhlasia s tým, že prijmú výroky Svetovej obchodnej organizácie (WTO). Po zrelej úvahe uznali, že medzinárodný obchodný poriadok im prinesie úžitok, aj keď jedno konkrétne rozhodnutie vyžaduje, aby zmenili prax, na ktorej uskutočňovanie majú zvrchované štáty právo.
Niektoré vlády sú v snahe vyrovnať sa s hrozbou globálnej zmeny klímy ochotné vzdať sa prvkov zvrchovanosti. V jednej takejto zmluve, Kjótskom protokole, ktorý platí až do konca roku 2012, signatári súhlasia s tým, že obmedzia určité emisie. Teraz je potrebná ďalšia dohoda, v ktorej väčší počet vlád, vrátane USA, Číny a Indie, prijme emisné limity alebo zavedie spoločné normy. Uvedomujú si, že by na tom boli horšie, keby nekonali.
To naznačuje, že ak sa majú štáty vyrovnať s globalizáciou, zvrchovanosť sa musí definovať po novom. Globalizácia v jadre so sebou nesie nárast objemu, rýchlosti i významu tokov -- vnútri hraníc a cezhranične -- ľudí, myšlienok, skleníkových plynov, tovaru, dolárov, liekov, drog, vírusov, e-mailov, zbraní a množstva ďalších vecí. To spochybňuje jeden zo zásadných princípov suverenity: schopnosť kontrolovať, čo a kto prekračuje v tom alebo inom smere hranice. Zvrchované štáty čoraz častejšie nemerajú svoju zraniteľnosť voči sebe navzájom, ale voči silám mimo ich kontroly.
Múdre obmedzenie suverenity
Z globalizácie neplynie len to, že zvrchovanosť v skutočnosti slabne, ale že musí zoslabnúť. Aby sa štáty chránili, musia konať múdro a suverenitu oslabiť. To, čo sa deje inde, nemôžu ignorovať. Suverenita už nie je bezpečným útočiskom. Ukázala to americká a svetová reakcia na terorizmus. Afganská vláda Talibanu, ktorá Al-Kájde poskytovala podporu, bola zbavená moci. Podobne platí, že americká preventívna vojna proti Iraku, ktorý ignoroval OSN a o ktorom sa myslelo, že vlastní zbrane hromadného ničenia, dokázala, že zvrchovanosť už nezabezpečuje úplnú ochranu.
Nevyhnutnosť si môže vynútiť obmedzenie alebo aj odňatie zvrchovanosti. Intervencia NATO v Kosove bola príkladom, keď sa niekoľko vlád rozhodlo porušiť zvrchovanosť inej vlády (Srbska) a zabrániť etnickej čistke a genocíde. Hromadné vraždenie v Rwande pred desiatimi rokmi a v sudánskom Darfúre v súčasnosti ukazuje, že pokladanie suverenity za nadradenú, a teda nečinnosť proti zabíjaniu nevinných, je vysoká cena.
Naše poňatie zvrchovanosti musí byť tiež podmienené, ba zmluvné, určite nie absolútne. Ak určitý štát nedokáže plniť záväzky vyplývajúce z dohody a bude sponzorovať terorizmus, šíriť alebo používať zbrane hromadného ničenia alebo vykonávať genocídu, zanikajú mu bežné výhody suverenity a vystavuje sa útoku, odstráneniu režimu, okupácii. Pre súčasnú éru je diplomatickou výzvou získať širokú podporu pre zásady správania štátu a postup určovania nápravných krokov, ak sa tieto zásady porušujú.
Základnú myšlienku suverenity, ktorá sa naďalej javí ako užitočný nástroj obmedzujúci násilie medzi štátmi, treba zachovať. Jej koncepciu treba upraviť, aby zodpovedala svetu, v ktorom najväčšie hrozby voči poriadku neplynú z toho, čo robia štáty jeden druhému, ale čo robia globálne sily so štátmi a čo robia vlády so svojimi občanmi.
Richard N. Haas je predsedom americkej Rady pre zahraničné vzťahy a autorom knihy Príležitosť s podtitulom Okamih, kedy Amerika môže zmeniť beh dejín.
Copyright: Project Syndicate 2005
www.project-syndicate.org
StoryEditor