Názor: Ani české zdravotníctvo sa neblyští

Včera som bol na vyšetrení v pražskej nemocnici Motol. Ak zrátam všetko dohromady, kvôli malému chirurgickému zákroku som tam strávil celkovo dva pracovné dni, čiastočne v bolestiach, ktoré nikoho nezaujímali a čiastočne už aj na konci s nervami. Keď som o tom referoval priateľovi v Bratislave, odpovedal: "No vidíš, a z nášho pohľadu sa javíte ako rajská krajina, aj v zdravotníctve." Chcelo sa mi odpovedať, že nie je všetko zlato, čo sa blyští, ale pomlčal som, keďže problémy slovenského zdravotníctva poznám len z počutia a nemôžem porovnávať. Zato české sú mi pomerne známe.
Na tie sa možno pozerať z dvoch uhlov pohľadu. Jedným z nich je pohľad bežného pacienta, druhým pohľad makroekonóma, politika či novinára. Obidva sa upierajú na jeden a ten istý bod vtedy, ak dôjde k takým mediálne sugestívne servírovaným udalostiam, ako je napr. dnešná protestná demonštrácia zdravotníkov na pražskom Staromestskom námestí. Inak sú však odlišné a uvedomiť si súvislosti je schopný len máloktorý bežný návštevník ambulancie, kliniky či lekárne.
České zdravotné poisťovne budú tohto roku hospodáriť so 177 miliónmi českých korún. To je o 14 miliárd Kč viac ako vlani. I tak sa však predpokladá, že zadlženie celého zdravotníckeho systému sa zvýši. Minister zdravotníctva ČR David Rath - muž viac preklínaný ako velebený - chce, aby sa tu už raz konečne zaviedol poriadok, ktorý pomery zlepší, sprehľadní, prečistí. Potiaľ je všetko v poriadku. Názory sa začnú lámať, keď treba nájsť odpoveď na otázku "ako?" Na nej pohorelo už hádam desať Rathových predchodcov. Nedá sa vylúčiť, že sa k nim - pre neho v horšom prípade - priradí aj on sám. V lepšom prípade ukončí ministerské pôsobenie "objektívne" kvôli júnovým parlamentným voľbám. Je malou osobnou tragédiou tohto ctižiadostivého štyridsaťjedenročného politika, že ešte prednedávnom zvolával protestné demonštrácie českých zdravotníkov z vlastného popudu ako rebel a dnes im čelí ako predstaviteľ štátnej moci - len sú možno ešte mohutnejšie. Na vlastnej koži tak spoznáva, že aj umeniu politiky, lobovania, presviedčania a vedenia dialógu sa treba učiť. Teoreticky si to síce uvedomuje, ako o tom svedčia aj jeho vlaňajšie slová, že "bez spojenectva so zdravotníkmi sa nedá v zdravotníctve uskutočniť nijaká zmena". Jeho prax je však odlišná, a tak - žiaľ - sú českí pacienti predbežne aj naďalej odsúdení na trpezlivé vysedávanie v čakárňach ordinácií, dúfajúc, že si ich raz všimne milosrdná sestrička.