Keď dvaja vyrábajú to isté...

Existuje vízia, aby česko-slovenskí súrodenci -- Slovenské elektrárne a České energetické závody, začali hospodáriť spolu, lebo takto vraj viac dokážu. Spojením oboch by sa vraj dosiahla spolupráca, ktorá tu už fungovala, samozrejme v iných okolitých podmienkach. Treba za tým vidieť aj prirodzenú reakciu českých miest na globalizáciu, presnejšie europeizáciu trhu s elektrinou. Ide o eliminovanie vplyvu iných silných hráčov, najmä nemeckých energetických spoločností. Tie sú už etablované tak v Česku, ako aj u nás.
Keď sa podniky po roku 1992 dostali do pôsobnosti nových štátov, ich vývoj sa odlíšil. Hovoria o tom ich výsledky. Posledný hrubý zisk ČEZ je vyše 18 miliárd českých korún a k tomu neuveriteľný potenciál na expanziu. Je podmienený relatívne nízkym zadlžením -- tretina z vlastného kapitálu. Naše elektrárne, aj keď nejaký zisk vykážu, stále dávajú signál, že bez sanácie úverov štátom sa ďalej nepohnú a zároveň bude problematický výnos z ich privatizácie.
ČEZ od roku 1993 dokázal investovať do odsírenia desiatok blokov, napriek nejednoznačnej podpore českej verejnosti, ale aj vládnych (!) politikov, dostavať Temelín. Nehovoriac o politickom ataku rakúskych aktivistov a politikov. Už v ranom posttransformačnom období mal ČEZ šťastie na manažérov, aj keď boli väčšinou politickí nominanti. Medzi nimi zastával významné miesto aj Gabriel Eichler -- Slovák, neskôr krízový manažér pre VSŽ. V období veľkej zaúverovanosti dokázal optimálne riadiť finančnú pozíciu využitím dlhopisov.
Slovenská sestrička nemala šťastie na takýchto mužov. Oni teraz ospravedlňujú pozíciu elektrární tým, že nemali adresu v slnečnom štáte, naopak, museli a musia slúžiť nášmu. Rating ČEZ je teraz na úrovni samotného štátu -- BBB+, vyšší byť nemôže. Náš štát pred týždňom dosiahol stupeň českého, rating SE sa ešte len pripravuje. Dnešné predpoklady na expanziu ČEZ nepadli z neba, štátni úradníci, elektrárenskí manažéri a v neposlednom rade českí politici sa usilovali pripraviť ženícha -- ČEZ -- na privatizáciu. Tá začiatkom roka 2002 stroskotala. Vtedajší rezortný minister to odbil slovami: "ČEZ neprodáme za hubičku." Keď sa hovorí o dnešnej sile ČEZ, naši elektrárenskí technokrati zdôrazňujú rozhodnutie českej vlády z apríla 2002, podľa ktorého ČEZ dostal štátne podiely vo všetkých ôsmich distribučkách. Mal sa vytvoriť SuperČEZ. Aj tak nakoniec Protimonopolný úrad v Brne jeho štruktúru korigoval. Treba vedieť, že SuperČEZ nevznikol pre potešenie ministra financií, aby mu prinášal dividendy do štátnej kasy, ale aby obsadil dobré miesto na otvárajúcom sa trhu s elektrinou. Manažéri ČEZ na rozdiel od našich elektrárenských šéfov verili v rozvoj trhu, možno ich hnala aj nemecká expanzia. Pražskí úradníci im pomáhali nielen morálne, ale i koncipovaním progresívnej legislatívy na spôsob nemeckej dokonalosti. Slovenská legislatíva ide len do legislatívnej rady vlády. Slovenské elektrárne majú viac zamestnancov ako ČEZ bez svojich dcér. Napriek tomu elektrárne nemajú efektívne pracujúci dispečing pre svoje zdroje a nevidieť ani snahu získavať v tuzemsku nových odberateľov elektriny. V takomto svetle je naozaj najmúdrejšie Slovenské elektrárne predať hráčovi, ktorý vie, čo chce.