Pred rokom o tomto čase sa diskusie obchodníkov na devízovom trhu krútili okolo masívneho obchodného a fiškálneho deficitu Spojených štátov. Znovuzvolenie Georgea Busha juniora vtedy položilo zelenú bankovku na lopatky. Po novembrovej voľbe najvyššieho reprezentanta najsilnejšej svetovej ekonomiky sa dolár do konca roka 2004 voči euru prepadol na absolútne historické minimum.
Obchodníci rozmýšľali nad liekom proti chronickej nadspotrebe Američanov, z ktorej profitoval čínsky export vezúci sa na podhodnotenom, na dolár fixovanom jüane. Špekulovalo sa o revalvácii čínskej meny, o masívnej reorganizácii svetových devízových rezerv, strate záujmu zahraničných (hlavne inštitucionálnych) investorov o americké vládne dlhopisy. Okrem pro forma revalvácie jüanu k ničomu podobnému nedošlo a investori, ako to už býva, v najvhodnejšom možnom momente obrátili svoju pozornosť o 180 stupňov. Obrátili sa smerom k sprísňovaniu fiškálnej politiky Federálneho rezervného systému, ktorý v Spojených štátoch plní funkciu centrálnej banky. Tá od júna 2003 v trinástich za sebou idúcich krokoch postupne zvýšila úroky z jedného na súčasných 4,25 percenta. Úrokový diferenciál medzi novým a starým kontinentom sa čoraz zväčšoval. Ešte väčšia bola výnosnosť oproti aktívam denominovaných v jenoch, keďže deflácia v Japonsku drží úroky dlhodobo na teoretickej nulovej úrovni.
Roztváraniu pomyselných úrokových nožníc zatiaľ neodzvonilo. Prestávka v cykle sprísňovania, prípadne normalizácie menovej politiky v USA sa však neodvratne blíži. Takto uvažujú investori na medzinárodných trhoch. Bola len otázka času, otázka vyslania jednoznačného signálu, kedy obchodníci skúsia vybehnúť opačným smerom. Výstrel z štartovacej pištole však paradoxne zaznel z viacerých strán. Európska centrálna banka po dlho prognózovanom zvýšení úrokov síce prvotné očakávania radikálneho posunu k jastrabej rétorike nenaplnila, no neskôr takéto nálady členovia Rady guvernérov potvrdili. Odchádzajúci šéf Federálneho rezervného systému Alan Greenspan si v Tokiu potľapkal po pleci so svojím japonským náprotivkom. Pri tejto príležitosti Japonci vyhlásili, že sa po rokoch konečne chystajú vplávať do vôd inflácie. Rast úrokov v Japonsku sa teda ukázal bližší, než sa čakalo. Obchodníci, ktorí si roky požičiavali jeny takmer zadarmo a vymieňali ich za lepšie úročenú menu, budú ju musieť znova meniť za jeny. Aby toho nebolo dosť, z najľudnatejšej krajiny sveta prišla výzva, ktorá na devízovom trhu vždy rozozvučí alarm -- apel na obmedzenie podielu dolára na devízových rezervách.
Dolár má teda za sebou veľmi zlý týždeň. Oproti spoločnej európskej mene sa hneď v úvode týždňa v priebehu 24 hodín znehodnotil o 159 bodov. Horšiu bilanciu zaknihoval naposledy 6. októbra, keď voči euru stratil 207 bodov. Voči japonskému jenu bol dolár v úvode týždňa na najsilnejších hodnotách od marca 2003, obchodoval sa bezmála za 121 jenov. Včera sa kurz pohyboval už pod úrovňou 116 jenov. Za týmto vývojom stojí masívny výber ziskov z dlhých dolárových pozícií a krátkych jenových pozícií, do ktorých obchodníci vstupovali v priebehu celého roka.
StoryEditor