Rozpory medzi Juščenkom, označovaným médiami zjednodušene a dosť povrchne za prozápadného, a jeho sokom Janukovyčom, považovaným taktiež nie úplne opodstatnene za proruského, majú hlbšie a pragmatické príčiny. Ide v nich hlavne o záujmy rôznych domácich konkurenčných skupín.
Ak by aj súčasné ďalšie prímerie vydržalo až do predčasných volieb, čo nie je v miestnych pomeroch vôbec isté, terajšia napätá situácia sa môže zopakovať kedykoľvek neskôr. Prehnané ambície ukrajinských politikov totiž neberú ohľad na žiadne dohody, ktoré majú veľmi krátku životnosť, a - čo je horšie - ani na možnosti vlastných právomocí a dokonca ani na ústavu či zákony. A to je jeden z hlavných dôvodov vlečúcej sa politickej nestability a neurčitosti na Ukrajine, kde spoľahlivo nefunguje celý systém moci vrátane nedôveryhodných súdov a prokuratúry.
Aj po šestnástich rokoch nezávislosti a dva a pol roka po prodemokratickej oranžovej revolúcii, žiaľ, stále často platí, že predstavy a záujmy politikov, strán a finančno-priemyselných skupín bez ohľadu na ich zafarbenie majú prednosť pred prísnym dodržiavaním zákonnosti. Ukrajina sa dodnes nenaučila žiť v súlade s vlastnou ústavou a zákonmi. Tie síce nie sú dokonalé, ale to v žiadnom prípade nie je hlavný dôvod kríz a faktického dvojvládia, ako demagogicky tvrdia zástupcovia proprezidentskej Našej Ukrajiny. Ostatná, ale určite nie posledná, kríza to odhalila v plnej nahote. Zároveň ukázala, ako veľmi je ešte Ukrajina vzdialená od právneho štátu a Európskej únie.
Prezident Juščenko, ktorý za dva a pol roka na čele štátu výrazne stratil na popularite pre svoju nerozhodnosť a slabosť, bol hlavným iniciátorom vyvolania terajšej krízy, ohrozujúcej samé ústavné základy štátu. Aj jeden z nedávnych prieskumov verejnej mienky ho označil za hlavného zodpovedného. Väčšina Ukrajincov bola pritom proti predčasným parlamentným voľbám a súhlasila s tým, že ak sa budú konať, potom by mali byť aj predčasné voľby prezidenta. Juščenko totiž nemal žiadne ústavné právo vydať dekrét o rozpustení parlamentu s odôvodnením, že vládna koalícia preťahuje poslancov opozície.
Aj keď tieto prechody neboli v zhode s ústavou, ktorá to zakazuje, nebolo to na rozpustenie parlamentu. Ústavný súd o zákonnosti dekrétov prezidenta zatiaľ nerozhodol aj pre politicky nátlak a diskreditáciu sudcov. Bolo vidieť, že sekretariát hlavy štátu kvôli pochybnostiam ani nemá záujem, aby súd rozhodol. Inak odchody časti poslancov opozície svedčia najmä o slabosti a pomeroch vo frakciách Naša Ukrajina a Blok Julije Tymošenkovej, ktoré sa zamerali na deštrukčnú politiku. Predčasné voľby chcú hlavne preto, že už nie sú vo vláde. Na bývalú protekciu prezidenta s oslabenými právomocami sa už nemôžu spoľahnúť, aby ich dostal do vlády a vo voľbách zatiaľ neuspeli. Prezident na svoju škodu zostáva ich tútorom a nestal sa preto reálnym lídrom celej Ukrajiny. Skutočným cieľom hlavy štátu a opozície je účelovo zmeniť ústavu, opäť zvýšiť právomoci prezidenta a uľahčiť účasť na moci. Bez širokej podpory voličov a v parlamente je to však teraz málo pravdepodobné. Umelé vyvolanie destabilizácie s diskreditáciou parlamentarizmu a dokonca ústavného súdu len slúži tomuto cieľu.
Martin Benko, spolupracovník HN, Kyjev