Keď britské Times predpovedali, že nasledujúcich 72 hodín rozhodne aj o kariére premiéra Tonyho Blaira, považovali to mnohí za zveličenie. Stačí si však porovnať unavenú a strhanú tvár šéfa britského kabinetu s uvoľneným a rozhodným výrazom amerického prezidenta. Všetky predpoklady o tom, že sa vari bude dať nejako problém odzbrojenia Iraku vyriešiť diplomaticky na pôde OSN a v jej Bezpečnostnej rade, sú už dnes zrejme len kulisou pre operácie, ktoré sa proti Iraku začali. Celá diplomatická a vojenská aktivita okolo Iraku nepriniesla požadované zmeny v správaní Husajnovho režimu. Nebyť vojenského tlaku USA, v OSN by pokračovala fraška ešte mesiace. Čas sa zrejme naplnil a ak by malo teraz dôjsť k nejakému dramatickému obratu v stratégii Washingtonu, jeho následky by sa z dlhodobého hľadiska dotkli takisto najviac Európy. Stretnutie Busha, Aznara a Blaira na Azorských ostrovoch bolo posledným "count down" v operácii Desert Storm II. Situáciu by mohli ešte ovplyvniť neočakávané vnútropolitické zmeny v Iraku. V kampani médií sa nie náhodou práve dnes pripomína 15. výročie od chemického útoku Saddámovho letectva proti kurdskej oblasti Halabša. Obrázky ulíc plných mŕtvol, vrátane detí a žien, vtedy nikoho vo svete vysokej politiky nevzrušovali. Pravdou však tiež je, že USA dodnes nedali jasnú odpoveď na otázku, prečo zostali stáť jednotky prosaddamovskej koalície pod vedením Američanov pred bránami Bagdadu počas vojny v Perzskom zálive. Dnes je však zrejmé, že ak by Bush junior zopakoval správanie svojho otca v čase prvej vojny, Amerika by stratila v celom islamskom svete svoju tvár. Všetko váhanie a odklady môžu mať len jeden dôvod, a tým sú spory o model vládnutia v Iraku po odstránení Husajnovho režimu. Dejiny sú totiž plné príkladov, že vyhratú vojnu prehrajú za zeleným stolom politici a diplomati. Irak je preto novým experimentom Západu a jeho civilizácie v orientálnom svete. A do akej miery sa v ňom dá vôbec rátať s vládou a parlamentom, ktoré budú vládnuť na základe volieb -- vybombardovaných jednotkami USA a Británie -- to nevie dnes povedať nikto. Preto je namieste otázka nielen dosahu tejto operácie na budúcu kariéru Tonyho Blaira, ale rovnako takisto aj Georgea Busha juniora. Blair vie, že aj keď doviedol do parlamentu historicky najvyšší počet labouristických poslancov, účasť vo vojne proti Iraku mu vôbec nezaručuje opätovné víťazstvo. Na príklade Británie sa však dá odvodzovať veľmi veľa aj pokiaľ ide o osud spojenectva a priateľstva dvoch štátov s nerovnakým postavením. A to isté hrozí aj Georgeovi W. Bushovi. Záujmy USA vo svete majú totiž aj inú, nielen Bushovu tvár politiky. A vôbec nie je vylúčené, že sa vývoj krízy okolo Iraku po vojenskom zásahu môže stať doma začiatkom pohromy pre celú elitu republikánov v budúcich voľbách. Ich myslenie a politický vývoj sú totiž spojené s obdobím studenej vojny. Svet sa dá meniť, ale nie donucovať na podporu vlastnej vízie, nech už je akokoľvek presne doložená a odôvodnená. Vrátiť totiž vojnu do politiky a medzinárodných vzťahov ako prirodzené pokračovanie správania štátov v kritických situáciách, nie je akceptovateľné nielen pre demokratickú Ameriku, ale ani jej európskeho či ázijského partnera.