Oportunizmus, márnomyseľnosť, postoj hodný páva - to je ostatný štvrťrok kresťanských demokratov. Smutné a trápne zároveň.
Nebolo to tak vždy. Preto niekoľko zábleskov pamäti. Po voľbách v roku 1992 KDH nehlasovalo za prijatie Ústavy Slovenskej republiky, základného zákona štátu, o ktorom ako jeden z prvých verejne hovoril Ján Čarnogurský. Dôvod? Nesúhlas so spôsobmi a ľuďmi, ktorí ústavu navrhovali. V nasledujúcich voľbách v roku 1994 hnutie veľkoryso prijalo na svoju kandidátku niekoľkých predstaviteľov SKOI, dokonca aj takých, pre ktorých je slovo kresťanský červeným súknom. O štyri roky neskôr azda nikomu z KDH nezišlo na um, že by Slovenská demokratická koalícia šla do vlády s niektorým z dovtedajších vládcov Slovenska. Mentálny a hodnotový rozpor bol obrovský. A konečne, v roku 2002 to boli kresťanskí demokrati, kto prišiel s myšlienkou rovnej dane.
Prešli štyri roky a mnohé je inak. Na kandidátku nepustilo hnutie ani jedného člena OKS, jeho kampaň bola bez jediného nápadu. Neprijateľný zostáva už len Mečiar a prijateľnými sa stali strany, ktoré chcú zrušiť všetko dobré, čo sa tu za štyri či dokonca osem rokov udialo. Jasné, kádeháci netvoria vždy monolit, názory sú rôzne. Mnohí z nich však zabúdajú, čo im kázal ten, na ktorého sa tak často odvolávajú - hovoriť áno, áno a nie, nie.
Bojím sa, aby odchod z vlády nebol ich poslednou veľkou chvíľou. Bojím sa, aby si dlhým váhaním a neustálou otvorenosťou ku každému nezavreli dvere pred všetkými. Bojím sa, aby hnutie neskončilo ako českí ľudovci, ktorí chcú byť vo vláde takmer s každým, a preto sú možno poslednýkrát v parlamente.
Takto sa čoraz nereálnejší sen o lídrovi pravice nikdy nesplní. KDH vždy rástlo v opozícii.
StoryEditor
Poznámka: Páví sen
Oportunizmus, márnomyseľnosť, postoj hodný páva -- to je ostatný štvrťrok kresťanských demokratov. Smutné a trápne zároveň.