V Afrike hrozí rozpad štátov

Možno je ešte priskoro hovoriť o rozpade Konžskej demokratickej republiky. Mnohé to však nasvedčuje, aj keď pri decembrovom hlasovaní sa až 80 percent oprávnených voličov vyslovilo za ústavu. Podľa nej sa v apríli v tejto bývalej belgickej kolónii uskutočnia prvé demokratické voľby. Modré prilby OSN už v krajine sú. Európska únia teraz uvažuje, že ich posilní o vlastné zásahové jednotky, aby tak zaručila neručený priebeh volieb a prípadne zabránila vypuknutiu občianskej vojny.
Krajinu, ktorá sa kedysi volala Zaire, diktátor Mobutu Sese Seko zruinoval. Mnohé jej oblasti sa prakticky už vymkli kontrole centrálnej vlády. Aj keď v nej od roku 2003 oficiálne vládne mier, na východe krajiny stále pokračujú boje medzi milíciami najrôznejšieho druhu v nestálych a meniacich sa spojeneckých zväzkoch. Čo sa týka rozlohy, je Kongo treťou najväčšou krajinou na čiernom kontinente -- a čo sa týka nerastného bohatstva, jednou z najbohatších na svete vôbec. Po 40 rokoch občianskej vojny však v nej už neexistuje nič, čo by sa aspoň vzdialene podobalo na štátny poriadok či infraštruktúru.
Kongo pritom nie je jediným príkladom toho, čo sa stane, keď zlyhávajú štátne inštitúcie. Ako ďalší môže poslúžiť Nigéria, najľudnatejší africký štát. Pri povrchnom pohľade sa najnovšie konflikty medzi kresťanmi a moslimami dajú hodnotiť ako "vojna cirkví". V skutočnosti ide o stupňujúci sa rozpad mnohonárodnostného štátu. V Nigérii vládne od roku 1999 volená vláda, ale rozbroje medzi 250 rozličnými národnostnými skupinami nedokázala vyriešiť ani ona.
Príčinou násilia je v mnohých krajinách Afriky bieda -- štáty, ktoré vykazujú pomerne dobré životné podmienky, občiansku vojnu takmer nepoznajú. Typickou okolnosťou vypuknutia konfliktu je nízky hrubý domáci produkt na obyvateľa, slabý rast, ako aj silná závislosť od jednej suroviny či plodiny. Svetová banka prišla k záveru, že riziko občianskej vojny sa znižuje o polovicu, ak sa príjem štátu zdvojnásobí.
Korupční štátni predstavitelia si vlastné pozície upevňujú často tak, že získané prostriedky si delia výhradne s vlastnými prívržencami a vlastnou kmeňovou skupinou, a provokujú tak ostatných. V tejto súvislosti treba vidieť aj voľby v Ugande, na ktorých sa vôbec po prvý raz zúčastnilo viac strán. Prezident Yoweri Museveni, ktorý je pri moci už dvadsať rokov, sa vyhlásil za víťaza, kým opozícia hovorí o podvode.
Pokračujúci rozpad štátov v Afrike vyvoláva diskusie, ako ďalej. Ak by sa opakovala rwandská genocída z roku 1994, Západ sa už asi nebude nečinne prizerať. Dôvodom obáv je predovšetkým skutočnosť, že polovica všetkých vojnových konfliktov sa do desiatich rokov rozhorí znova. Dôvod -- ani noví mocipáni nie sú schopní odstrániť ťažké problémy, prípadne ich jednoducho ignorujú.
Až doteraz sa angažovanie západných krajín v Afrike viac či menej obmedzovalo len na krátkodobé intervencie. Ale Afrika potrebuje opak, dlhodobú a cielenú podporu. Len tak sa dá dosiahnuť aspoň skromná miera prosperity.
Počet štátov, ktoré sa pomaly rozpadajú, stále stúpa, tým sa zväčšuje význam zahraničných misií. Teraz pripadá na Afriku sedem z celkových 15 mierových misií OSN. Pravda, bez skutočného úspechu -- veď len pred troma mesiacmi Eritrea Modré prilby jednoducho vykázala. Snaží sa o to aj režim na Pobreží Slonoviny. Výsledok sa nedostavil ani v Kongu, hoci tam je až 17 000 vojakov OSN.
Je nutné si uvedomiť, že v Afrike nejde len o udržanie mieru v obvyklom zmysle slova. Ide o opätovnú výstavbu celých rozsiahlych spustošených oblastí. Týmto smerom sa musí orientovať aj Západ. Skúsenosti ukazujú, že len prísľub novej finančnej pomoci nepostačuje. Len ak sa Afrika upokojí a jej ekonomika bude fungovať hoci biedne, ale predsa, rozvinú sa štruktúry, ktoré ukážu cestu z neradostného stavu. (gaf)