V uznesení Ústavného súdu SR 54/2001, k čl. 145 ods. 1 Ústavy SR sa konštatuje:
"Nezávislosť súdnej moci je jedným z fundamentálnych komponentov akéhokoľvek demokratického poriadku založeného na panstve práva. Keďže súdna moc na rozdiel od výkonnej moci nedisponuje ani mečom a na rozdiel od zákonodarnej moci ani peňaženkou, je tou inštitucionálne a mocensky najobnaženejšou a najzraniteľnejšou z tradičných zložiek štátnej moci. Reálnosť garancií nezávislosti súdnej moci je preto potrebné úzkostlivo strážiť, a to jednak pred bezprostrednými zásahmi, jednak pred zásahmi nepriamymi."
Spôsob, akým exminister spravodlivosti Daniel Lipšic rozpútal a vedie polemiku o Špeciálnom súde, dáva Ústavnému súdu plne za pravdu. Lipšic totiž potrebu prolongovať existenciu Špeciálneho súdu v podobe, v akej za jeho ministrovania vznikol, neobhajuje racionalitou deľby práce a kompetencií a vynakladania ľudských a materiálnych zdrojov, ale tým, že paušálne spochybňuje odolnosť ostatných vyše 1 200 sudcov proti tlakom organizovaného zločinu a zvodom korupcie.
Svojou argumentáciou odkazuje, že iba 15 sudcov Špeciálneho súdu je pre neho zárukou, že budú súdiť spravodlivo, nestranne a odolajú korupcii. Voči tým "ostatným" 1 200 uplatnil princíp kolektívnej viny za chyby a prešľapy, ktorých sa dopustili iba niektorí sudcovia.
Ak sa eventuálnym zrušením Špeciálneho súdu naozaj majú opäť otvoriť dvere korupcii a organizovanému zločinu, potom do vytvorenia tohto súdu museli byť otvorené! Pre Lipšica by to bolo hrozné vysvedčenie. Lipšic vlastne konštatuje, že ním vedené súdnictvo začalo účinne pôsobiť proti korupcii a organizovanému zločinu až od júla 2005, pričom na to bola potrebná investícia 450 miliónov Sk. Dal tak svojráznym spôsobom za pravdu expremiérovi Dzurindovi, ktorý sa verejne vyjadril, že Lipšic v reforme justície neurobil takmer nič.
Najdôležitejším výsledkom Lipšicovho pôsobenia na ministerstve je, že dramaticky narástol počet nevybavených vecí. V trestnej agende ich bolo v r. 2001 10 167 a o štyri roky o 9-tisíc viac. V občianskoprávnej agende bolo v roku 2001 tristotisíc a po štyroch rokoch už o 72-tisíc viac nevybavených vecí. Nový minister spravodlivosti to oprávnene nazval balvanom justície, ktorý ju gniavi. Treba poznamenať, že obchodných a civilných sporov je 17-krát viac a prieťahy trvajúce 5 až 10 rokov otravujú život desaťtisícom ľudí. Štúdia Svetovej banky síce hovorí o tom, že v Estónsku trvá súdny spor 150 dní, v Litve 154 a na Slovensku v priemere až 565 dní, ale bolo by veľmi opovážlivé vysvetľovať to tým, že slovenskí sudcovia sú leniví a menej vzdelaní a pripravení ako ich pobaltskí kolegovia.
Slovenskí sudcovia sú jednoducho chronicky preťažení a Lipšic to ani počas vyše 7 rokov pôsobenia na ministerstve nedokázal zmeniť. Všeliekom sa nestalo ani prijatie 800 vyšších súdnych úradníkov. Lipšic nevyriešil ani problém nerovnomerného zaťaženia jednotlivých súdov a jednotlivých sudcov. Ešte dodám, že k nestabilite práva prispelo aj to, že v rokoch 2002 -- 2006 sa Občiansky súdny poriadok novelizoval až 20-krát a vtedy bol Lipšic predsedom legislatívnej rady vlády.
Miesto rečí, že Harabin, ktorý celý život súdi zločincov aj bez špeciálnej ochrany, sa bojí Špeciálneho súdu, by bolo vhodnejšie, keby sa pán exminister vybral na jeden z piatich najzaťaženejších súdov na Slovensku. A tam si vypýtal senát so 600 -- 700 spismi, z ktorých je polovica reštančných a ukázal nielen Harabinovi a 1 200 sudcom, ktorých doteraz iba kontroloval, komentoval a moralizoval, ako sa dajú rýchlo, spravodlivo, kvalitne a nebojácne tieto spisy vybaviť v tých pracovných podmienkach, ktoré pre prácu sudcov svojím titanským reformným úsilím vytvoril. A iste sa nezľakne o polovicu menšieho príjmu než má poslanec a toho, že rozhodovanie a zodpovednosť sudcu bude preňho príliš náročnou prácou. A nemalo by ho vyplašiť ani to, že za prípadné omyly a škody už nebude niesť iba politickú zodpovednosť.
Autor je pedagógom na Ekonomickej univerzite v Bratislave a bol poslancom NR SR v rokoch 1990 -- 2002