Buttiglione ako obetný baránok

Prípad nového talianskeho komisára Rocca Buttiglioneho je škandálny, ale má svoju logiku.
Škandálny je v dvoch rovinách. Buttiglione prijal rezort, v ktorom má dozerať na občianske slobody, aj keď dobre vie, že mu jeho viera znemožňuje pozerať na svet z čisto liberálneho hľadiska. Škandálne je aj správanie ľavicových poslancov, ktorí využili talianskeho komisára na svoje zviditeľnenie a posilnenie moci.
Na porozumenie súčasnej situácii v europarlamente sa však musí ísť ďalej, ako len k horizontu vyhlásenia, ktoré urobil Buttiglione. Považovať homosexualitu za hriech nie je síce v únii politicky korektné, rovnako ako obhajovať tradičné postavenie ženy v rodine, ale nie je to vec, proti ktorej by sa mali ľavicoví poslanci mobilizovať. Návrh každého zákona nakoniec schvaľuje celá Európska komisia a potom Európsky parlament. Väčšina legislatívy z oblasti rasovej, náboženskej a partnerskej rovnosti navyše pochádza z dielne komisára pre sociálnu sféru, ktorým je Vladimír Špidla, nie Buttiglione.
Buttiglione je v určitom zmysle osobitným baránkom. Keby nebol v komisii on, ľavica by silnejšie útočila na iných komisárov -- napríklad Holanďanku Neelie Kroesovú. Buttiglione sa v tejto chvíli dal ľahšie napadnúť. Dominancia európskej pravice pramení z politiky šéfa frakcie ľudovcov Hansa-Gerta Pötteringa, ktorý v 90. rokoch šikovne spojil strany kresťanskej tradície s občianskymi stranami, ako sú britskí konzervatívci alebo česká ODS. Vytvoril síce nehomogénny, ale silný spolok. Vďaka tomuto spojeniu sa pravica stala v roku 1999 najsilnejšou frakciou v Európskom parlamente a tento rok v júnových voľbách svoju pozíciu ešte posilnila. Socialisti, ktorí ovládali europarlament dvadsať rokov, sa učia žiť v novej situácii a občas sú precitlivení voči tvrdej politike ľudovcov.
Nová situácia v europarlamente úzko súvisí s druhou vecou, ktorá vyhrotila prípad Buttiglione. Deľba moci medzi európskymi inštitúciami už nezodpovedá realite. Predsedu Európskej komisie vybrali členské štáty, potom mu navrhli komisárov a Európsky parlament mal len posúdiť ich odborné a politické kvality. Nový predseda komisie José Manuel Barroso sa tak cíti zaviazaný predovšetkým premiérom krajín únie, pravici, ktorá ho do Bruselu vyslala. Europarlament má v jeho očiach významnú úlohu, ale nie väčšiu ako dobré vzťahy s predsedami vlád. A konflikt je na svete.
Ešte pred dvadsiatimi rokmi v tejto praxi problém nebol. Ale vtedy bol Európsky parlament konzultatívnym orgánom, kde v politickom dôchodku sedeli bývalí ministri a premiéri alebo straníci, porazení v mocenskom boji. Dnešný Európsky parlament schvaľuje dve tretiny celej legislatívy únie. Ale ani dnes europarlament nemôže ovplyvniť výber komisárov a nakoniec ani kandidáta na predsedu komisie, len jeho stranícke farby. Buttiglioneho odmietnutie jedným výborom (pre občianske práva) je vec v histórii neobvyklá. Mali by sme si však na ňu zvyknúť, nech sa už situácia na európskej mocenskej scéne bude vyvíjať akokoľvek. Nedá sa čakať, že by sa členské štáty zriekli svojej moci -- nominácie predsedu Európskej komisie a komisárov. Je tiež zrejmé, že poslanci nebudú sedieť s rukami za chrbtom a kandidátov na eurokomisárov vybraných premiérmi budú tvrdo grilovať. V dnešnej únii to inak nepôjde.