Župani nechcú nové župy

Iniciatíva skupiny poslancov navrhujúcich vytvorenie novej Spišskej župy môže mať aj bumerangový efekt. Na Veľkonočný pondelok totiž zazneli hlasy županov, odmietajúcich zvyšovanie počtu samosprávnych krajov v rámci zamýšľaných zmien územnosprávneho členenia. Okrem toho, že sa im otváranie tejto otázky už v ich prvom volebnom období vôbec nepozdáva, skôr by sa priklonili k redukčnému modelu 3 + 1 (tri kraje a Bratislava), ako k pribúdaniu ďalších vyšších územných celkov. Ak by teda nešlo stabilizovať dnešný stav s ôsmimi krajmi, reforme sa nebránia, ale až po regionálnych voľbách a tak, aby vyústila v menší počet krajov. "Väčší celok sa riadi efektívnejšie," myslí si nitriansky župan Milan Belica a jeho kolegovia nenamietajú. Niektorí sa dokonca nazdávajú (šéf trnavského VÚC Peter Tomeček), že viac územných celkov neprospeje ani decentralizácii a štátna správa bude nútená prevziať späť niektoré kompetencie. Popri bezpochyby závažných historických argumentoch treba podľa väčšiny županov brať do úvahy aj reálnu ekonomickú silu regiónov a aktuálne zmeny v ich hospodárskom rozvoji. Zmenšovanie žúp prinesie navyše nepredvídateľný nárast nákladov, preto by sa mali ekonomické aspekty zohľadňovať viac ako etnokultúrne. "Byť župou len pre župu je hlúposť," myslí si šéf bratislavského VÚC Ľubo Roman. Menej v tomto prípade by mohlo byť viac. Platí to aj v súvislosti s regionálnou politikou v rámci EÚ, najmä pri distribúcii finančnej pomoci zo štrukturálnych fondov. "Nie sme takí bohatí, aby sme každý rok mohli meniť hranice krajov," konštatoval košický župan Rudolf Bauer. Podľa jeho prešovského kolegu Petra Chudíka by bolo lepšie nechať pri živote súčasný model, prípadne oprášiť alternatívu 3 +1, ale potom už "definitívne." Je však vôbec možné v procese demokratickej správy vecí verejných a v živom systéme samosprávy zakotviť nejakú definitívu? Hlasy volajúce po zmenách súčasného stavu sú odrazom skutočnosti, že zachovanie samostatnosti a územnej integrity regiónov, ktoré by dôsledne rešpektovali historické, sociálne a ekonomické väzby je zložité. Taká lokálna a regionálna identifikácia, ktorá by posilňovala integritu štátu a zároveň napomáhala obnove a rozvíjaniu kultúrneho dedičstva, s prísnym rešpektom k národnostným a hospodárskym odlišnostiam, nie je možná. Optimálny model územnosprávneho členenia nemôže byť iba o počtoch administratívnych celkov, mal by však zohľadňovať právo každého človeka identifikovať sa s jemu blízkymi spoločenskými a duchovnými hodnotami i tradíciami. Slovensko ako súčasť EÚ by malo byť nielen obohatením jej pestrej kultúrnej mozaiky, ale najmä modernou európskou krajinou, ktorá dokáže uspokojiť väčšinu potrieb svojich obyvateľov bez narušenia ich integrity, s rešpektom k samosprávnemu systému, ktorý by nezakladal predpoklady budúcich rozporov a občianskej nespokojnosti. Ak sa však zmeny a reformy budú odohrávať len ako dozvuky politických rozhodnutí, žiadna verejná správa, vrátane administratívneho členenia krajiny, nedokáže zohľadniť nároky obcí, miest ani regiónov v plnej šírke. Občan, legitimujúci politickú moc, potrebuje poznať dostatok dôvodov na to, aby preňho bolo výhodné súhlasiť s novými pravidlami. Bez verejnej a odbornej diskusie sa ľahko môže stať, že aj dobre mienený návrh zmien z dielne politikov sa môže obrátiť proti zmyslu pozitívnych reforiem. Výsledný stav potom bude iba (nechcenou) reakciou na politické nezhody. Ak dnes, v závere svojho prvého funkčného obdobia väčšina županov zastáva názor, že menej krajov by Slovensku prospelo, bude nutné, napriek úcte k tradíciám a špecifikám našich regiónov, zobrať to do úvahy.