Komentár HN: Svedomie verzus pragmatizmus

Mikuláš Dzurinda je schopný mocenský politik. Potvrdil to už mnoho ráz, keď sa mu podarilo určovať a kontrolovať priebeh politických diskusií, ktoré tematicky neboli pre jeho politickú stranu celkom príjemné. Podľa podobného scenára sa rozhodol postupovať aj pri zmluve o výhrade svedomia. Zámer SDKÚ je jednoduchý a jasne čitateľný. V predvolebnej kampani sa rozhodla zabojovať najmä o voličské hlasy z prostredia dnes už klinicky mŕtvej ANO. Téma ratifikácie zmluvy o výhrade svedomia prišla teda Dzurindovi a jeho politickým súpútnikom v tomto snažení dosť nevhod. Ak by ju vo vláde a v parlamente podporili, počas emocionálnych diskusií, ktoré by určite nasledovali, by týchto nových voličov pravdepodobne nielenže nezískali, ale mohli by stratiť aj vlastných liberálne orientovaných sympatizantov. Preto je pre dzurindovcov v tejto situácii najvýhodnejšie, aby výhrada svedomia potichu odznela do stratena.
Okrem mocenskej a politickej šikovnosti však pri tejto kauze odkryl Mikuláš Dzurinda aj svoje ďalšie vlastnosti: pragmatizmus a nízku mieru principiálnosti. Téma výhrady svedomia je na stole už niekoľko rokov. Tento záväzok vyplývajúci z ratifikácie základnej zmluvy s Vatikánom doteraz SDKÚ nielenže nespochybnila, ale aj jej pričinením sa stal súčasťou programového vyhlásenia vlády pre toto volebné obdobie. Prišiel teda časť dodržať svoje záväzky a predchádzajúce politické rozhodnutia. Veď hlavným vyjednávačom zmluvy so Svätou stolicou bol svojho času dokonca ten istý minister zahraničných vecí, ktorý dnes z nej vyplývajúci záväzok odmieta podpísať. Dnes to však už pre úniu výhodné nie je a hľadá argumenty, ako celú záležitosť čo najrýchlejšie zmiesť zo stola. Ani tu však neprichádza s ničím novým. Dôvody, ktoré prezentovali politici SDKÚ, sú tie isté, ktoré sa vo verejnej debate opakujú už od ratifikácie základnej zmluvy. Žiadny posun, žiadne nové argumenty. Verejná diskusia sa tak aj po vstupe SDKÚ neustále točí okolo vecne problematických téz ako nevypovedateľnosť či zvýhodňovanie jednej skupiny občanov. Bojovníci o hlasy liberálnych voličov tiež vo svojom zápale zabúdajú aj na niektoré hlasy z tohto tábora - že zmluva priestor slobody neobmedzuje, naopak, rozširuje.
Mikuláš Dzurinda však v tejto hre, do ktorej sa dosť necitlivo pokúsil vmanévrovať aj časť cirkevnej hierarchie, narazil na politicky minimálne rovnako ostrieľaných kresťanských demokratov. Výsledkom teda je, že únia bude musieť svoje jasné stanovisko povedať ešte pred voľbami. A to bez ohľadu na to, či sa jej to hodí do marketingovej predvolebnej stratégie.