Parlamentné voľby v Turecku sa budú konať v júli, štyri mesiace pred pôvodne plánovaným termínom, čím sa krajina vyhne ústavnej kríze spôsobenej neúspešnou voľbou prezidenta v parlamente. Zápas Turecka s politickou nestabilitou napriek tomu poškodzuje jeho zahraničnú politiku i medzinárodné postavenie.
V ohnisku napätia stojí premiér Recep Tayyip Erdogan, šéf umiernenej islamskej Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP) a náčelník generálneho štábu tureckej armády Yasar Buyukanit, ktorý sa pokladá za strážcu republikánskej tradície založenej Kemalom Atatürkom. Keď Erdogan začiatkom jari zvažoval, že sa presunie z premiérskeho kresla do funkcie prezidenta, armáda a sekulárne politické strany vyjadrili hlbokú nespokojnosť. Generál Buyukanit v apríli vyhlásil, že nový prezident krajiny musí byť sekulárny "nielen slovami, ale i podstatou".
Staré a nové Turecko
Pretože som sa s Erdoganom párkrát stretol a rozprával sa s ním, pokladám ho za umierneného a rozumného človeka. AKP sa navyše teší veľkej podpore tureckých voličov a má za sebou obdivuhodnú bilanciu v oblasti hospodárskeho rastu, zákonov na ochranu ľudských práv a lepšieho zaobchádzania s kurdskou menšinou v Turecku. Minister zahraničných vecí a Erdoganov blízky spolupracovník v AKP Abdullah Gül žiadal, aby Turecko podalo prihlášku na vstup do Európskej únie. Keď sa teda Erdogan rozhodol Güla vymenovať ako kandidáta EKP na úrad prezidenta, prekvapila ma sila sekulárnej opozície - v Istanbule či Izmire sa konali masové verejné demonštrácie na podporu kemalistickej sekulárnej tradície Turecka.
Sekulárny establishment argumentuje tým, že doterajšia umiernenosť AKP je výsledkom kontrolných a vyvažovacích mechanizmov vyplývajúcich z toho, že prezidentský úrad ovládajú sekularisti. Keby podľa nich AKP ovládla prezidentskú funkciu, nemusela by už uskutočňovať umiernenú politiku. Sekularisti pritom s obavami poukazujú na ďalších členov AKP, ako je predseda parlamentu Bülent Arinc, ktorí sú povestní významným náboženským a sociálnym konzervativizmom.
Turecko ako výzva pre EÚ
Tieto udalosti vo Washingtone a Bruseli pozorne sledovali. Spojené štáty naliehali na EÚ, aby podporila žiadosť Turecka o prijatie, ale členstvo Turecka v únii je už v niekoľkých krajinách EÚ kontroverznou témou. Ide o prejavy obáv z moslimskej kultúry a veľkého počtu obyvateľov Turecka, ale aj pocitu, že akékoľvek ďalšie rozšírenie iba rozriedi európsky projekt.
Odporcovia tureckej snahy o vstup do EÚ využili posledné udalosti na tvrdenia, že krajina nespĺňa demokratické normy nevyhnutné na plné členstvo. Poukazujú na skutočnosť, že turecká armáda od roku 1960 vyštvala štyri riadne zvolené vlády a naďalej hrá neprimerane veľkú úlohu v tureckej politike. Turecká demokracia sa zatiaľ vyhla smrteľnej guľke, ale rokovania o vstupe Turecka do EÚ sa ďalej spomalili.
To je nešťastné pre Turecko i Európu. Znamená to totiž, že tureckí politici budú mať menšiu motiváciu pokračovať v reformách potrebných pre členstvo. Turecko trpí národnostnou citlivosťou a extrémistické skupiny stoja za nešťastnými incidentmi vrátane útokov na menšiny a na osobnosti, ako je napríklad nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Orhan Pamuk. Ak sa Turecko odvráti od Európy, značne to podkope tvrdenie EÚ, že vo svetovej politike úspešne uplatňuje "mäkkú silu".
Vo všeobecnom meradle nie je Turecko iba významným členom NATO, ktorý má vplyv na Balkáne i na Blízkom východe, ale táto krajina zohráva životne dôležitú úlohu aj v širšom svete. Jednou z hlavných otázok politiky 21. storočia bude, ako sa svet vyrovná so vstupom politického islamu. Pre radikálnych islamistov (a niektorých ľudí na Západe) pripravuje vzostup islamu pôdu pre "stret civilizácií", ktorý vítajú ako polarizujúci nástroj, umožňujúci im čerpať z oveľa výdatnejšieho hlavného prúdu moslimov.
Islam a demokracia
Turecko však má potenciál odhaliť povrchnosť takéhoto scenára tým, že demonštruje zlučiteľnosť liberálnej demokracie a islamu. Bohužiaľ sa zdá, že táto okolnosť unikla neokonzervatívcom v Bushovej administratíve, podľa ktorých mala byť signálom k demokratizačnej vlne, ktorá pretvorí Blízky východ - invázia do Iraku a jeho oslobodenie od Saddáma Husajna. Namiesto toho však vytvorili "voľbokraciu", ktorá vzhľadom na absenciu liberálnych inštitúcií iba nahradila tyraniu sunnitskej menšiny tyraniou šiitskej väčšiny a náboženskou sektárskou občianskou vojnou.
Invázia do Iraku, samozrejme, poškodila aj Turecko - jednak hospodársky a jednak tým, že posilnila základňu kurdskej teroristickej organizácie PKK operujúcej zo severného Iraku. Výsledkom bol dramatický vzostup antiamerikanizmu v tureckej politike. Keby boli neokonzervatívci radšej zamerali pozornosť na upevnenie mäkkej sily Turecka, mohli na presadenie demokracie na Blízkom východe urobiť oveľa viac.
Copyright: Project Syndicate, 2007, www.project-syndicate.org
Joseph S. Nye, profesor Harvardovej univerzity, USA
StoryEditor