Oživovanie euroústavy

Správy, že francúzsky prezident Jacques Chirac a nemecká kancelárka Angela Merkelová spoločne kujú plány, aby v skrátenej verzii oživili európsku ústavnú zmluvu, majú -- ako to už pri povestiach chodí -- určitý reálny základ.
Tým je záujem napraviť minuloročný kolaps vyvolaný dvojitým "nie" vo francúzskom a v holandskom referende. A keby aj chiracovsko-merkelovský scenár získal pevnejšie črty, narazí na opozíciu prinajmenšom vo Francúzsku. Čo je horšie, aj keby ju prekonal, výsledok by ťažko vyliečil terajšie problémy EÚ.
Scenár má obsahovať zdanlivo jednoduchú a pochopiteľnú operáciu: neponúknuť na druhý referendový pokus už celý text európskej ústavnej zmluvy, ale len prvé dve jeho časti. Obsahujú zmeny v rozhodovaní a opisujú nové inštitúcie.
"Najtechnickejšiu" časť zahŕňajúcu predchádzajúce európske zmluvy by schválili len národné parlamenty. Také zjednodušenie by určite bolo prospešné a vyzerá lákavo. Zostáva jediná, ale vážna námietka: Aká je záruka, že voliči vo Francúzsku by na takú zmluvu mali iný názor ako minulý rok v máji?
Takmer žiadna, pretože väčšina, ktorá sa postavila minulý rok vo Francúzsku proti európskej ústavnej zmluve, skladala sa z dvoch nesúrodých častí: ľavicových odporcov "anglosaského ultraliberálneho ekonomického modelu" a tradičných pravicových "suverenistov".
Ani skrátená podoba európskej ústavnej zmluvy nie je odpoveďou na strach z dosahov nadnárodne pôsobiacej konkurencie. Stúpenci Jeana-Mariu Le Pena a Philippa de Villiers a priori odmietajú čokoľvek, čo zaváňa Bruselom.
Dôveryhodnosť dohadov, čo by mohol Chirac ponúknuť do spoločného projektu s Merkelovou, podmínováva súperenie francúzskych politikov. Čím ďalej, tým viac sa sústreďujú na prezidentské a parlamentné voľby v budúcom roku.
Nicolas Sarkozy, najsilnejší pravicový uchádzač o prezidentský úrad, nápad na nové referendum vylučuje: "Nebudem ten, ktorý povie Francúzom, že nerozumeli otázke." Do volebnej jari je nové hlasovanie vylúčené a po voľbách o ňom nebude rozhodovať terajší prezident.
S ťažkosťami, ale na konci minulého roku bol predsa dohodnutý rozpočet EÚ na roky 2007 až 2013, vítaný ako dôkaz, že dvadsaťpäťka je akcieschopná. Ale už z tohtoročnej diskusie o uvoľňovaní pracovného trhu a o liberalizácii služieb je zrejmé, že sú témy, na ktorých sa rozšírená únia ťažko spoločne dohodne.
Riešenie sa bude hľadať o to horšie, že teraz platí mechanizmus rozhodovania stanovený zmluvou z Nice. Je taký zložitý, že (matematicky vypočítané) vyše deväťdesiat percent možných výsledkov je -- nedohoda. Zmluva z Nice ráta len s dvadsiatimi siedmimi členmi. Po vstupe Bulharska a Rumunska a pred prijatím Chorvátska, čiže okolo roku 2008 až 2009, bude potrebné zmeniť pravidlá.
S diskusiou nad pravidlami sa vráti problém, ktorý sa nepodarilo vyriešiť návrhom európskej ústavnej zmluvy -- dohodnúť sa vnútri dvadsaťpäťky, čo je zmyslom Európskej únie a ako má fungovať.
Za banálnou otázkou sa skrývajú nemalé prekvapenia. Minuloroční ľavicoví odporcovia európskej ústavnej zmluvy, ktorí mávajú vo Francúzsku so strašiakom poľského inštalatéra, sú tí istí, ktorí sa tento rok búrili proti liberalizácii služieb v únii. Voľný pohyb ľudí, tovaru, služieb a kapitálu je pritom zapísaný už viac ako polstoročie v starých Rímskych zmluvách, zakladajúcich celú európsku integráciu.
Najväčšie nebezpečenstvo pre Európsku úniu predstavujú politici, ktorí sa za hranicami zaklínajú európskymi hodnotami a doma sa sťažujú na Brusel. Nie je to nebezpečné preto, že európska integrácia by bola nedotknuteľnou posvätnou kravou, ale pre pokrytectvo a populizmus, ktoré z takej politiky trčia.
Akékoľvek pokusy hľadať riešenie dnešných problémov v technickom aranžmáne, akým sú aj chiracovsko-merkelovské pokusné balóniky, sú len barličkou alebo v najlepšom prípade liečením iba príznakov, a nie hlbších príčin.
Receptom nie je ani dnešné sťahovanie sa členských štátov za úzko vymedzované národné záujmy. Ani jeden európsky štát v globálnej súťaži voči Spojeným štátom, Číne a Indii a časom aj Rusku sám neobstojí a sám veľa nedokáže.