Schengenská dohoda po stredoeurópsky

Harmonizácia národných a spoločných záujmov v EÚ má zrejme v istých prípadoch svoje hranice -- v štátnych hraniciach. Priveľký súlad, ktorý by ohrozoval identitu tej-ktorej krajiny, asi nemožno ospravedlniť ani vyššou efektívnosťou jednotnej bezpečnostnej politiky. Lebo k takémuto cieľu smerujú predstavy Bruselu, odhodlaného vytvoriť spoločnú európsku policajnú pohraničnú jednotku, ktorá by koordinovane kontrolovala vnútorné hranice únie. Keďže veľké či zabehnuté členské štáty sa o svoju identitu neobávajú, proti takémuto jednotnému zboru sú predovšetkým nováčikovia -- Slovensko, Česko, Maďarsko, Poľsko, Slovinsko, ktorým v rámci tzv. Salzburskej skupiny sekunduje Rakúsko. Ochrana vnútorných hraníc EÚ by mala zostať v kompetencii jednotlivých štátov, zhodli sa ministri vnútra týchto krajín začiatkom týždňa na svojom summite v Rakúsku. V duchu zásady "svoje si nedajme a spoločné berme" síce presadzujú vlastný malý Schengen, ale žiadajú, aby na jeho bezchybný chod prispievali aj ostatní členovia, presadzujúci jeden veľký schengenský režim. Sú za Európu bez hraníc, ale na svojom území chcú len svojich policajtov. Sú za voľný pohyb osôb bez ohľadu na ich národnosť, ale kontrolovať ho chcú vlastnými ľuďmi.
Nedostatok dôvery v otázkach vnútornej bezpečnostnej politiky nie je schengenskou agendou, dohodnutou Belgickom, Francúzskom, Nemeckom, Luxemburskom a Holandskom už v roku 1985, ku ktorej sa postupne pridávali ďalší členovia únie. Jej zmyslom je záväzok postupne odstrániť kontroly na spoločných hraniciach a umožniť každému, kto ich prekračuje, voľný prechod -- tak občanovi EÚ, ako aj príslušníkovi nečlenskej krajiny. Predpokladá to zjednotenie všetkých opatrení o turistoch, utečencoch, žiadateľoch o azyl a legálnych imigrantoch z nečlenských krajín, teda zladenie procedúr pohybu osôb v celej schengenskej oblasti. Ambícia EÚ vytvoriť spoločné kontrolné pohraničné jednotky sleduje v podstate iba vyššiu efektívnosť a operatívnosť celého režimu, ktorého by sme sa po 1. októbri 2007 (tak, ako sa na tom ministri vnútra z krajín V 4 dohodli) mali stať súčasťou aj my. Iste, bolo by veľmi ťažké spochybniť právo každej krajiny kontrolovať si svoje územie vlastnými ozbrojenými zložkami. Na druhej strane, tieto snahy majú protiintegračný charakter. Byť Európanom totiž znamená viac ako len byť výrobcom, spotrebiteľom a konzumentom v Európe. Sloboda pohybu ako základné právo euroobčana, kontrolovaná jednotným systémom, by celkom určite viac prospievali spoločnému duchu európanstva, ctiaceho si individualitu každého človeka aj bez tesnej policajnej asistencie. Aj z bezpečnostného hľadiska je predstava koordinovanej európskej pohraničnej kontroly na vnútorných hraniciach EÚ oveľa progresívnejšia. Pomôže jednotnej azylovej politike i funkčnému informačnému systému, pružne reagujúcemu na spoločné potreby členských krajín. Namiesto čiastkových požiadaviek na výmenu policajných správ či rozšírenie databáz podľa aktuálnej potreby ponúka systémové riešenie bezpečnostných otázok, najmä však efektívny a rýchly postup proti osobám predstavujúcim riziko terorizmu. Operatívne opatrenia (predovšetkým technické) uplatňované z jedného centra zaručujú vyšší bezpečnostný komfort pre občanov a pre národné vlády menej starostí i nákladov.
Schengenská dohoda po stredoeurópsky, v duchu predstáv ministrov vnútra z tzv. Salzburskej skupiny, je z dlhodobého hľadiska neudržateľným modelom. Nemá veľkú perspektívu a jeho iniciátori zrejme Brusel v tomto smere nepresvedčia.