Téma autonómia sa po osamostatnení SR skoro pravidelne vracia na diskusné fórum slovenskej politickej scény. Obvykle ju tam nevracali naši maďarskí, ale slovenskí politici, akoby chceli Maďarov varovať: neopovážte sa ani náznakom inšpirovať naším rozvodom (našimi rozvodmi) s Čechmi. A už vôbec nie kosovskými Albáncami, dodávajú dnes. Reč je o územnej či politickej autonómii na etnickom základe, a tú slovenskí politici poväčšine chápu ako posledný krok k odtrhnutiu.
Či Slováci nedospeli k samostatnému slovenskému štátu za Hitlera práve cez nadobudnutie prechodnej autonómie v rámci prvej Československej republiky? Jej štátna doktrína vtedy vychádzala z koncepcie jednotného československého národa. Naše odtrhnutie bolo teda dvojité. Najprv z tohto (fiktívneho) národa, potom aj zo spoločného štátu.
Naši Maďari by to mali jednoduchšie, lebo nikoho nikdy nenapadlo začleňovať ich do nejakého "jednotného" slovenského národa. Preto je aj údajná hrozba ich možného odtrhnutia tým väčšia. Ale slovenská verzia starého latinského porekadla Quod licet Jovi non licet bovi znie: čo sa dovolilo Slovákom, nesmie sa dovoliť Maďarom!
Je to protištátne?
Zatiaľ je to však stále len strašenie oným povestným: čo keby? Relevantná maďarská politická reprezentácia na Slovensku po roku 1989 nikdy neprišla s požiadavkou územnej etnickej autonómie, nemala a nemá ju vo svojom programe. Dokonca ani jej enfant terrible Miklós Duray ju nikdy nenastolil ako svoj osobný konkrétne vypracovaný politický manifest, ale zatiaľ sa ju pokúša predložiť iba ako námet do serióznej verejnej diskusie.
Diskusia by u nás asi bola namieste. Mala by zbaviť pojem autonómia všetkých falošných konotácií, ktoré jej slovenskí politici prisúdili. Nie je to strašiak, ktorého možno zaklínať tabuizovaním: o tomto a priori odmietame diskutovať! Nie je to protištátna téma a kto ju otvorí, nie je diverzant. V európskom kontexte jestvuje viacero úspešných etnických územných autonómií (Švédi vo Fínsku, tirolskí Nemci v Taliansku a i.) a všetky sú úplne legitímne a aj pre občanov daných krajín prijateľné. Keby na to došlo, takýto spôsob štátoprávneho usporiadania by neodporoval ani slovenskej ústave.
Príklady z Európy
Myslím si však, že etnická územná autonómia je vo svojej podstate východiskom z núdze. Prichádza na rad ako obojstranne prijateľná tam, kde zlyhali všetky ostatné formy normálneho občianskeho a etnického spolužitia medzi dominantným národom a národnostnou menšinou v danej krajine a etnické napätie sa stáva už neúnosné (príklad Južného Tirolska). Takáto situácia na Slovensku zatiaľ nie je a dúfajme, že ani v dohľadnom čase nenastane. Keby však nastala, legitímne právo na etnickú územnú autonómiu zostáva aj pre našich Maďarov spoľahlivou poistkou, zaručujúcou existenciu východiska na riešenie neúnosnej situácie.
Príklady dobre fungujúcich európskych autonómií svedčia o tom, že autonómia nemusí byť krokom k odtrhnutiu. Takým sa stáva iba vtedy, keď neplní svoj účel a nezmierňuje napätie medzi dominantným národom a národnostnou menšinou, ba keď ho, naopak, vyostruje. Práve to bol príklad slovenskej autonómie, fungujúcej pod Hitlerovou taktovkou v roku 1938. Vôbec však nie je typický pre Európu po druhej svetovej vojne.
Výklad pojmu
Slovenský preklad cudzieho slova autonómia znie samospráva. To je však nám už dôverne známy jav: územná samospráva na Slovensku začína dobre fungovať, ďalej sa rozvíja a zatiaľ jej nič nebráni v napredovaní. Rozdiel medzi bežnou občianskou územnou samosprávou a zvláštnou etnickou územnou samosprávou spočíva iba v tom, že prvá sa týka všetkých občanov, žijúcich na danom území (obce, regiónu), zatiaľ čo druhá je v rukách tam prevládajúceho menšinového etnika.
Spoločným záujmom Slovákov i Maďarov, žijúcich na Slovensku vôbec a na južnom Slovensku zvlášť, je občianska územná samospráva, dobre fungujúca v prospech oboch týchto etník v zhode s európskym princípom subsidiarity. Snaha o etnickú územnú samosprávu (autonómiu) by u našich Maďarov mala nádej na masovú podporu iba vtedy, keby tá prvá, občianska, neuspokojovala prirodzené požiadavky maďarskej národnostnej menšiny.
Známe európske príklady potvrdzujú, že v takýchto prípadoch už nejde o to, čo komu kto dovolí, ale o to, čo si kto na kom vydobyje. Keby tirolskí Nemci boli so založenými rukami čakali na láskavý súhlas Talianov so svojou autonómiou, nedočkali by sa jej dodnes. Ani slovenskí Maďari by v tomto ohľade nemali nijakú šancu, ak by sa spoliehali na to, že obmäkčia Slotu. Keby došlo na lámanie chleba, asi by sa ho radšej ani nepýtali na jeho súhlas.
Stále však máme poruke riešenie, ktoré by mohlo byť prijateľné pre všetkých občanov tohto štátu. Vytvoriť podmienky, aby sa ich občianske a etnické záujmy zladili, aby sa zvýlučnenie dominantného etnika do národného štátu a národnostnej menšiny do etnickej územnej autonómie nestalo konečným cieľom na oboch stranách.
Stačí k tomu málo: v politologickom slovníku sa tomu hovorí vzájomná politická vôľa.
Miroslav Kusý, politológ, Univerzita Komenského, Bratislava