Posledný májový deň priniesol svetu z Washingtonu prekvapenie. Ministerka zahraničia Condoleezza Riceová vymenovala podmienky, za akých by sa Spojené štáty zapojili do multilaterálnych rozhovorov s Iránom o jeho jadrovom programe. Bol by to posun v zahraničnej politike USA odmietajúcej dosiaľ priamy oficiálny dialóg s režimom v Teheráne.
Sú však tie podmienky dostatočne realistické, aby ich Irán mohol prijať? Túto otázku si kladú predovšetkým Európania, ktorí plnia rolu sprostredkovateľov medzi USA a Iránom. Európsku úniu zastupuje v rokovaniach s Iránom tzv. veľká trojka -- Veľká Británia, Francúzsko a Nemecko. Dvadsaťpäť členov únie si však je vedomých priveľkých topánok, ktoré si EÚ nasunula na nohy, keď vkročila prostredníctvom trojky do rokovacieho maratónu. Medzi členmi EÚ nevládne rovnaký názor na riešenie iránskej jadrovej krízy a ten, ktorý navonok prejavuje, je výsledkom vnútorných kompromisov.
Irán nie je hocijaká krajina. Hneď po Rusku má najväčšie zásoby zemného plynu na svete a v zásobách ropy ho predstihuje len Saudská Arábia. Jeho ozbrojené sily sú pravdepodobne schopné zablokovať prepravu ropnými tankermi v celom Perzskom zálive a tým aspoň na čas ohroziť svetovú energetiku. Iránsky prezident Ahmadinedžád preto kalkuluje s neochotou Západu použiť vojenskú silu. Jedinou otvorenou hrozbou zostávajú Spojené štáty. Prezident Bush v krajnom prípade nevylučuje ozbrojenú akciu. Bola by buď jednostranná, alebo v podobe zoskupenia na spôsob irackej tzv. koalície ochotných. Sotva však medzinárodná a požehnaná OSN, kde by ju zrejme zablokovali Čína a Rusko.
Teherán sa preto cíti na koni a dáva najavo, že sprostredkovacie úsilie EÚ nie je najvhodnejším mechanizmom na vyjasnenie pozícií Teheránu a Washingtonu. Irán si želá priamy dialóg s USA, ale ako dvoch rovnocenných partnerov. Znamená nová iniciatíva Bieleho domu zvrat a ochotu USA zapojiť sa do rozhovorov stálych členov Bezpečnostnej rady OSN plus Nemecka s Iránom? Znamenala by, keby nebola spojená s podmienkami, z ktorých jednu Teherán kategoricky odmieta. Nie je totiž ochotný vzdať sa nároku na vlastné obohacovanie uránu. Príslušné technológiu ešte nemá, ale nárokuje si právo dopracovať sa k nej.
Prezident Bush označil prejav svojej šéfky diplomacie za ukážku pripravenosti USA prevziať v tejto veci vodcovskú úlohu. Irán si je vedomý superveľmocenského postavenia USA, ale odmieta vstúpiť do rokovaní len po podrobení sa vopred stanoveným americkým podmienkam. V tomto prípade sa však s ultimátom, že Irán sa musí najprv vzdať ambícií obohacovať si urán, stotožňujú aj ostatní členovia BR OSN a Nemecko. Tým prestáva byť výlučne americkou podmienkou a mení sa na požiadavku zástupcov medzinárodného spoločenstva v BR OSN.
V zásade je to pre americkú diplomaciu významný úspech. Takto posilnená si môže dovoliť prekročiť vlastný tieň a začať sa priamo podieľať na multilaterálnych rozhovoroch s Teheránom. Ten by však musel skloniť hlavu a upustiť od svojho kľúčového nároku, že chce mať právo obohacovať si urán sám. Ak by sa Teherán podrobil, Washington by nestratil tvár a mohol by prevziať diplomatickú taktovku.
Takúto eventualitu však Teherán odmieta pripustiť. Ak zostane neoblomný, ponuka USA bude pre jeho tvrdohlavosť na pohľad nerealizovateľná a Washington si umyje ruky. Tým si bude môcť nárokovať na pritvrdenie kurzu voči Iránu, čím však svojim európskym partnerom, Bezpečnostnej rade OSN a svetovému spoločenstvu veľmi nepomôže.