Pohrobok zvaný Ľavý blok

Už-už sa zdalo, že slovenská ľavica definitívne zakapala v indiferentnom politickom mori zvanom Smer, keď sa tu zrazu o slovo prihlásil jej pohrobok -- Ľavý blok (ĽB). V tandeme so Stranou práce (SP) vyzval na zjednotenie mimoparlamentných ľavicových subjektov, vrátane bývalých členov SDĽ, SDA a SDSS, ktorí sa nepreregistrovali do Smeru. Dvere majú otvorené aj niekdajší prominentní funkcionári integrovaných strán, ktorým Róbert Fico (predovšetkým pre kolaboráciu s prvou vládou Mikuláša Dzurindu) členstvo odoprel. Nová šanca pre bývalých "intelektuálnych lídrov" ľavice, ktorí ju v podstate pochovali, možno prebudí zopár nostalgických spomienok, ale do nášho politického života už nezasiahne. Rozklad sociálnodemokratickej politiky na Slovensku pokročil do takej miery, že jej kriesenie neprichádza do úvahy. Tak ako sa v procese kreovania serióznej alternatívy k pravicovému vládnutiu nepresadia demagógovia z KSS či adepti "tretej cesty" zo Smeru, nemôže ani tandem ĽB-SP experimentovať so zvetranými ambíciami ľavicových dobrodruhov. Skrachovala totiž celá idea sociálnej politiky ako kompromisu medzi trhovým a centrálne plánovaným hospodárstvom. Ekonomický rast stimulovaný slobodným trhom sa totiž čoraz zreteľnejšie presadzuje ako efektívna cesta k prosperite, ktorá jediná môže v demokratickom štáte zabezpečiť sociálne ciele spoločnosti. Samozrejme, to neznamená, že nekompromisne pravicová správa moci nemôže mať "mäkšie" alternatívy, ktoré by viac rešpektovali "hlas ľudu", ale nemožno ju nahradiť čistým populizmom. Veľká invázia Smeru do priestoru naľavo od stredu ho síce "opticky" ovládla, v reálnej politickej praxi však nemá veľké vyhliadky na konečný úspech. Naopak, Ficov samovražedný štýl, s akým predčasne vstúpil do predvolebného boja (proti všetkým a sám za seba!), nabáda k domnienke, že na moc opäť nedosiahne. V nezvládnutej roli lídra opozície vedie svoju verejnosťou najobľúbenejšiu stranu nezadržateľne do závozu, nevytvára si priestor na dohody či kompromisy. S jediným perspektívnym partnerom Vladimírom Mečiarom je stále "na nože." Spoliehať sa na to, že časť členskej základne ĽS-HZDS obíde svojho šéfa a stále ešte neochvejného vodcu, aby sa mohla účelovo spojiť so Smerom, je neprezieravé. Z Mečiarovej ĽS-HZDS možno odísť, ale nemožno ju obísť. Navyše, časy sa zmenili. S výnimkou KSS sa dnešná koalícia dokáže dohodnúť s každým, kto ju podrží v jej reformnom ťažení. Sociálne obete na tejto ceste sú, žiaľ, daňou za transformáciu, ktorá by nás mala dotlačiť medzi vyspelé európske krajiny. Tiché spočinutie našej bývalej pragmatickej ľavice v tesnom náručí Smeru vôbec neznamená príležitosť pre budúci sociálnejšie orientovaný štát. Vyhrané voľby na Slovensku spravidla nepredstavujú aj poukážku na vládnutie.
Tak ako parlamentné pôsobenie KSS neprinieslo žiadny profit pre ľavicovú politiku a neponúklo nijaké riešenia sociálnych problémov v spoločnosti (nezamestnanosť, chudoba), ani opätovné volanie marginálneho politického subjektu ĽB-SP po spájaní ľavicových síl mimo parlamentu nemá perspektívu. Skutočne opozičná politika musí disponovať potenciálom reálnej alternatívy k úradujúcej vláde, a nie iba rétorickými výlevmi. Socialisti na Slovensku skrachovali. Ľavica preto bude musieť začať celkom odznova, bez ľudí ako šéf ĽB-SP Jozef Kalman (a mnohých iných politických prominentov), ťahajúcich za sebou svoju minulosť ako trvalý tieň zo záhrobia.