Hovoriť o nástupe VI. republiky vo Francúzsku je ešte asi predčasné, ale odchod Jacqua Chiraca z aktívnej politiky, človeka, ktorý je posledným mohykánom pravého gaullizmu (s kladnými a zápornými bodmi) je začiatkom konca V. republiky, či chceme alebo nie. Nástup už po 2. svetovej vojne narodených politikov je nezadržateľný, stará garda, ktorá zažila definitívny pád koloniálneho Francúzska, je už mimo hry (vrátane fašizujúceho sa Le Pena, ktorý prvýkrát počas tridsať rokov klesol v počte získaných hlasov).
Koniec tabu a konvencií
Najprv 6. mája si Francúzi vyberú nového prezidenta a potom na začiatku leta nový parlament. Politický rok 2007 vymaže mnohé tabu medzi francúzskymi voličmi. Príkladom prvým sú výsledky prvého kola prezidentských volieb.
Obaja pretendenti na post 23. prezidenta Francúzskej republiky sú kandidáti búrajúci voličské konvencie a predsudky. Sarkozy ako potomok zmiešaného imigrantského páru (po otcovi Maďar, po matke Grék), Ségoléne Royalová - dcéra koloniálneho dôstojníka v Senegale, matka štyroch detí žijúca v konkubináte so šéfom vlastnej politickej strany, prvá žena vôbec vo finále súboja o Elyzejský palác.
Francúzsko v nedeľu prekvapilo neuveriteľne vysokou účasťou na hlasovaní. Svedčí to o mobilizácii voličov v tomto blahobytnom a fakticky ospalom kúte Európy. Áno kúte, lebo stagnácia hospodárstva, neuveriteľné sociálne výhody pre zamestnancov, komfort 35 hodinového pracovného týždňa, štátny protekcionizmus všetkého so značkou Made in France (najmä toho, čo je produktom poľnohospodárov), negatívny postoj k rozširovaniu EÚ - to vyradilo túto krajinu z poll position svetovej politiky a ekonomiky.
Z tohto pohľadu zvíťazil volič, ktorý už nechce, aby krajina išla zlatou (ale ospalou) ekonomickou strednou cestou, ale zároveň odmietol krajnú pravicu ( Le Pena z Národného frontu) i ľavicu, čiže si v Royalovej a Sarkozym vybral fakticky politický stred.
Komunisti mimo hry
Ak Chiraca nahradí Royalová, tak Francúzsko pôjde doľava, asi najvýraznejšie od čias prezidenta Francoisa Mitterranda, ale nie až tak, keď v Národnom zhromaždení ( za čias stalinistu Mauricea Thoreza či neskôr komunistu s ľudskou tvárou Georgesa Marchaisa) mali komunisti štvrtinu, respektíve pätinu mandátov. A to bude asi škrtnutie druhého tabu, že komunisti (a je jedno, či klasickí marxisti, dogmatickí stalinisti, extrémni trockisti či tí najnovší, do zeleného obalu ekologických fráz zahalení ľavičiari demolujúci fast-foody), ktorí mali vždy na ružiach ustlané vo francúzskej vysokej i regionálnej politike, tak z nej zmiznú.
Z politických salónov IV. a V. republiky ich postupne verejná mienka vytlačila a táto sorta politikov je na samom dne, možno sa ani do budúceho parlamentu už ani nedostanú a budú fakticky politickými bezdomovcami, ideovými sqauttermi prežívajúcimi na periférii politickej scény...
To, že najprv sú prezidentské a potom parlamentné voľby, je pre Sarkozyho malá výhoda. Lebo ak by to bolo naopak, a socialisti by znova nezískali parlamentnú väčšinu a komunisti spolu so všetkými hore citovanými odnožami ľavičiarstva by sa do Národného zhromaždenia nedostali, tak by to asi zvýšilo šance Royalovej, lebo niektorí (možno je ich aj 20 percent) Francúzi by v záujme vybalansovania delenia moci v štáte dali hlas asi jej a nie Sarkozymu. Lenže aj táto téza nemusí platiť, lebo spolunažívanie ľavicového prezidenta s pravicovým parlamentom, a teda i premiérom (a naopak) práve prinieslo v nedávnej minulosti veľa problémov, ktoré vlastne vyústili do súčasnej stagnácie Francúzska.
Ak bude Sarkozy 23. prezidentom Francúzska, tak to iba potvrdí nastúpený pravicový kurz po parlamentných voľbách v roku 2002, keď Národné zhromaždenie ovládla pravica a stredové zoskupenia. A lepší budíček Francúzsku určite zatrúbi on, aj keď jeho niektoré ochranárske tendencie (rozumej najmä francúzskeho trhu práce v najširšom zmysle slova) skôr pripomínajú umiernený socializmus než otvorený liberalizmus.
Voliči Bayroua rozhodnú
Takéto vajatanie však môže byť (či skôr už je) spevom Sirén volajúcich nerozhodného a stredového voliča pred druhým kolom. To sú najmä tí, ktorí volili Francoisa Bayroua - v hre je takmer pätina voličského potenciálu tohto centristu. Bayrou na zajtra avizoval vyhlásenie, v ktorom bude odporúčať svojim voličom, či majú dať hlas Sarkozymu alebo Royalovej. Tipujem, že tomu prvému...
Ak má pravdu francúzsky ekonomický denník Les Echos, ktorý hodnotil prvé kolo prezidentských volieb v tézach - koniec zemetrasenia, návrat ku klasike - opäť sa ukázalo tradičné delenie pravica-ľavica proti ľavici, ktorá len s ťažkosťami hľadala od roku 2002 ideovú obnovu, sa presadzuje nezakomplexovaná pravica - tak výsledok súboja Sarkozy verzus Royalová 6. mája vyznie v prospech toho prvého.
Normálny pravicový volič je vo Francúzsku šťastný dvakrát: Chirac konečne doprezidentoval ( nebyť toho, že minule mu bol súperom Le Pen, tak končí už pred piatimi rokmi) a Le Pen tiež odišiel na politickú večnosť. Sklamaní priaznivci vodcu Národného frontu buď do druhé kola nepôjdu, alebo potom dajú radšej hlas Sarkozymu, ktorý imigrantov tiež veľmi v láske nemá, aj keď to pomerne dobre maskoval v predvolebnej kampani a je tiež za silný francúzsky národ i jeho návrat na pozície lídra Európy. Voliči Bayroua majú navyše bližšie k Sarkozymu - veď ich poslanci sú v jednom politickom bloku v parlamente.
Ak vyhrá Sarkozy a v júnových voľbách pravicový blok, tak sa potom naozaj začne epocha VI. Francúzskej republiky.
Peter Turčík, editor Názorov a analýz
StoryEditor