Obnovenie hospodárskeho rastu v českých krajinách a prosperita sprevádzajúca vstup do EÚ oslabili záujem o reformy a Praha socialisticky spohodlnela. Bratislava potrebovala dôrazné reformy, aby mohla začať ekonomicky dobiehať bohatšiu prvú skupinu vstupujúcich postkomunistických krajín. Volila robustné reformy, ktoré zatlačili spoločnosť do stoličiek enormným sociálnym preťažením, vďaka ktorému slovenská ekonomika odštartovala rovno medzi tých, ktoré najskôr získajú prosperitu a euro.
V Prahe sa od roku 1998 vystriedali štyria premiéri a na ceste je piaty. V Bratislave sa tvrdošijne držal pri kormidle jeden a striedal len koaličnú posádku. Ešte uvidíme, či v tom nebude pokračovať ďalej.
Napriek vnútropolitickým otrasom nemáme sa za čo v uplynulom období hanbiť. Vlastným vývojom aj vzájomnou spoluprácou sme potvrdili svoju vlastnú identitu. Slovensko si už málokto mýli so Slovinskom. Sme dva samostatné štáty, z čoho plynie, že vo všetkých významných organizáciách, NATO a EÚ nevynímajúc, nemáme len spoločný záujem, históriu, skúsenosti a ciele, ale máme aj dva hlasy, ktoré - ak si budeme rozumieť - môžeme účinne používať.
Toto je niečo, čo nemajú ani superveľmoci, ani ťažké váhy európskej integrácie, ako je Nemecko alebo Francúzsko. Existuje už dosť dobrých príkladov, kedy a kde sme túto prednosť využili.
Existujú však aj riziká. Tohtoročné voľby, nielen v SR a ČR, ale aj v Poľsku a predtým v Slovinsku, ukázali, že veľký objem, trvanie a nároky reforiem, zatlačili niektoré sociálne skupiny do hľadania politikov, ktorí ponúkajú sociálnu alebo politickú "ochranu" pred globalizovaným svetom. Rastúci nápor racionalizácie, vzostup populistickej rétoriky aj zosilnenie socialistických strán a tendencií sú viditeľné v celej Európe a teraz postihujú aj nové členské krajiny.
Čo to znamená v našich podmienkach? Zastaviť alebo odložiť reformy, ktoré nám dávajú dynamiku a flexibilitu našich ekonomík a mobilitu pracovným silám, na rozdiel napríklad od Francúzska alebo Nemecka?
Myslím si, že riešením nie je zastavenie alebo "zmäkčenie" reformy v EÚ. To, čo budú musieť reformne orientovaní politici v Bratislave aj v Prahe zmeniť na báze "patových" výsledkov volieb, je doterajší, prednostne ekonomický, rozpočtový a sociálny záber reforiem.
Myslím si, že prišiel čas investícií do ľudí. Nie sociálnym prerozdeľovaním a dávkami, ale investíciami do vzdelania, pracovnej mobility a flexibility ľudí, do podpory ich samostatnosti a schopnosti vytvárať si príležitosti a nielen spotrebúvať alebo závisieť od štátu. Ukazuje sa, že nie je vyčerpaný len vzdelanostný kapitál. Vynára sa aj nutnosť investícií do kultúrneho kapitálu a do kvality života a životných podmienok. Modernizačným signálom českých volieb sú zelení a voličský dopyt, ktorý predbehol aj ponuku.
Ak hovoríme o tom, že je čas investovať do gymnázií, univerzít, podpory pracovnej mobility, ale aj kultúry a umenia, ktoré nám rozhodne pomáhajú v modernom svete bez strachu žiť a obstáť, potom stojíme rovnako pred otázkou, či máme schopnú infraštruktúru taký posun priorít zvládnuť a realizovať, napríklad univerzity alebo základné školstvo. Na české pomery je to záporná odpoveď. Napriek všetkému produkujeme lepšie autá ako vysokoškolákov, a to je oblasť, kam musia dať zvolené vlády viac expertných a možno aj zahraničných kapacít.
Najväčším rébusom vzniku nových vlád nie je zloženie koalícií, ako si myslí väčšia novinárov, ale výsledný vládny program, na ktorom koalície vzniknú, dokážu získať dôveru a pustia sa do práce. Spoločné máme tiež aj to, že ak to politikom nepôjde od ruky, môžeme si dať aj volebné repete. Nakoniec je to za naše peniaze.
Autor je sociológ.