Namiesto pašalíkov súdržnosť

Aj druhé volebné obdobie krajských samospráv bude poznačené detskými chorobami, hoci pri dobrej vôli možno už z doterajších skúseností vyvodzovať dôležité poučenia o etnickej, kultúrnej a ekonomickej štruktúre geograficko-administratívnych útvarov, ktoré sa stali predobrazom dnešných vyšších územných celkov. Ani ich potvrdenie na ďalšie volebné obdobie by nemalo znamenať zakonzervovanie súčasného stavu, ktorý len s rezervou možno označiť za uspokojujúci. Po voľbách si to okrem občanov opäť začínajú uvedomovať aj politici. Ich postoje sú protichodné. Niektorí (zväčša koaliční) by uprednostnili rozšírenie počtu VÚC z osem na dvanásť, iní (najmä opoziční) zvažujú redukciu, najlepšie podľa modelu 3 + 1, teda východ, stred a západ, s Bratislavou ako samostatnou územnou jednotkou. Na prvý pohľad sa zdá, že menej samosprávnych krajov znamená vyššie úspory verejných financií, väčšiu organizačnú pružnosť a efektívnejšie výkony. No nemusí to tak byť. Demokratická správa vecí verejných nie je iba ekonomicko-matematická kategória. Otvorená občianska spoločnosť by mala mať na zreteli tiež humánnosť, súdržnosť a solidaritu, postavenú na princípe subsidiarity. V proporčnom vyjadrení by sa dalo povedať, že vládnuť by mal občan prostredníctvom svojich volených zástupcov a štát veci koordinovať, prípadne kontrolovať.
Šéf Smeru-SD Robert Fico v minulých dňoch odmietol akékoľvek úvahy o väčšom počte VÚC. Opäť pripomenul, že pre SR by bolo najlepšie členenie 3 +1. Geopolitická aj ekonomická stratégia integrujúcej sa Európy mu dáva za pravdu -- menej regiónov predpokladá lepšiu komunikáciu i spoluprácu so zahraničím, predovšetkým s bruselskou centrálou EÚ. Spôsob, akým doteraz orgány regionálnej samosprávy vykonávali svoje kompetencie (nielen podľa Fica), pripomínal turecké pašalíky -- korytá skoncentrovanej ekonomickej a politickej moci, určené len pre "pravoverných", v slovenských podmienkach teda pre najsilnejšie stranícke subjekty v regionálnej samospráve. Ekonomická i administratívna stabilita ustúpili mocenským záujmom. Ani tá najradikálnejšia redukcia počtu "pašalíkov" však nemusí automaticky znamenať obmedzenie vplyvu vládnucich regionálnych "pašov". Ich silnejšie a zjednodušené prepojenie s centrálnou mocou môže nastoliť nové riziká vrátane pokračujúcej občianskej apatie. Väčšie samosprávne regióny nezaručujú menšiu vládnu spotrebu, na veľkú vzdialenosť nemožno kreovať homogénnejšiu jednotnosť správneho územia či hospodárskeho priestoru v situácii, keď infraštruktúra v odľahlejších oblastiach štátu výrazne zaostáva.
Rôznorodosť menších celkov sa pri citlivej štátnej koordinácii môže v spoločnom záujme lepšie zhodnotiť, ľahšie sa určia priority rozvoja i stratégia vyrovnávania regionálnych rozdielov. Otázka teda neznie koľko, ale ako? Regionálna súdržnosť a solidarita, opierajúce sa o kultúrne tradície, rešpektujúce etnické, historické i geografické zvláštnosti, môžu byť na menšom, no kompaktnejšom území nielen znakom identity, ale i stimulom ekonomickej prosperity.