Práca nechodí za zamestnancom, ale, naopak, zamestnanec cestuje za prácou. Toto však na Slovensku platí iba čiastočne. Zo štatistík, ktoré má k dispozícii Ústredie práce sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVAR), je zrejmé, že cestovať za prácou chce iba málo ľudí na Slovensku. ÚPSVAR pritom poskytuje v rámci zákona príspevok pre nezamestnaných ako náhradu časti cestovných výdavkov, alebo príspevok na cestovné náklady spojené s dochádzaním do práce, prípadne sťahovaním sa za prácou.
Počet žiadostí o náhradu časti cestovných výdavkov v roku 2006 bol 4 171, čo je o 557 menej ako v roku predošlom. O príspevok na dochádzku za prácou požiadalo 7 822 občanov a vyplatená suma prekročila mierne sumu 440-tisíc Sk. Z celkového počtu nezamestnaných (231-tisíc) je to iba 3,4 %. Dalo by sa teda povedať, že to je približne počet občanov ochotných denne cestovať za zamestnaním. Počet žiadostí o príspevok na sťahovanie neprekročil 90.
Na druhej strane je asi 8 až 10 % občanov SR, ktorí za prácou vycestovali do zahraničia. Priemerne zostávajú v zahraničí 1,5 až 2 roky. Podľa typológie je migrantom za prácou v štátoch EÚ muž vo veku 25 až 35 rokov so stredoškolským vzdelaním, so slabšou, až priemernou znalosťou cudzieho jazyka, ktorý neuvažuje zostať v zahraničí, ale potrebuje zabezpečiť rodinu. Alebo vyriešiť si svoje ekonomické problémy -- napríklad bývanie. A ešte dodatok -- prevažujú slobodní muži.
Malú chuť našich občanov cestovať za prácou možno pochopiť. Príčinou môžu byť sociálne fundamenty správania sa (silná nadviazanosť na rodinné zázemie) či nevyhnutné finančné náklady na prechodné bývanie. Podľa sociológov nechceme rodinu dočasne rozdeliť, presnejšie na dobu dlhšiu ako je prijateľných pár týždňov. Na verejnosti totiž pretrváva názor, že odlúčenosť rodiny vedie k následnému rozpadu.
Cestovanie za prácou na klasické týždňovky je síce prijateľné, ale iba v prípade výhodnej mzdovej ponuky. Druhou príčinou nechute vycestovať za prácou na dlhší čas je problém s prechodným ubytovaním. Príliš veľa nezamestnaných neakceptuje pracovnú ponuku preto, že v mieste budúcej práce si nenájde primerané ubytovanie. Prenájom bytu býva pre nich drahý a ani kúpa bytu nie je reálna, nehľadiac na to, že takmer istotne nesplnia podmienky hypotekárneho úveru. V minulosti veľké podniky toto riešili formou prideľovania stabilizačných bytov. Dnes je módny personálny lízing. Zamestnávateľ nemá žiadne "vedľajšie" problémy s pracovníkmi ani s ich ubytovaním. Plnú zodpovednosť preberá agentúra dočasného zamestnávania. Riešením zvýšenia pracovnej mobility by bola napríklad obnova relatívne lacných nájomných bytov.
Výhodnosť migrácie za prácou sa pomaly znižuje. Pri ceste do zahraničia si adept spočíta, či je pre neho zaujímavý zárobok napríklad už len z dôvodu posilňovania kurzu koruny. Proti argumentu, že v zahraničí sú aj pri posilňovaní kurzu koruny platy podstatne vyššie ako na Slovensku, treba uviesť -- primerane vyššie sú aj životné náklady. A tie môžu pohltiť až 90 percent platu.
Migrácia je výhodná a prirodzená v ekonomike, ktorá funguje rovnomerne. Zabezpečuje sa tým rovnomerné rozloženie pracovných síl a obyvateľstva. Hospodársky rast Slovenska vytvára tlak na pracovný trh a na migráciu. Prečo to nefunguje? Lebo nie sú splnené iné faktory, bez ktorých to nejde. Sú to: dostupné bývanie a primerané platové ohodnotenie kvalifikovanej práce. Ak je splnený iba jeden činiteľ, je pracovná migrácia síce možná, ale dlhodobo neudržateľná. Dnešok nám už priniesol nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily. A tá sa za prácou príliš nesťahuje. Aby sa to zmenilo, treba sa zamyslieť nad príčinami a následkami.
Doteraz platný Zákonník práce však tomu určite nepomáhal, respektíve ani žiadna jeho novela v takom či onakom politickom zafarbení, nebude kľúčom k racionálnej mobilite pracovných síl na Slovensku vrátane zamestnávania dlhodobo nezamestnaných, ktorí sú najväčším problémom slovenského trhu práce.
Igor Kňazovický, Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava
StoryEditor