Ministri financií skupiny G8 sa dohodli na zrušení dlhu vo výške 40 miliárd dolárov, ktorý pripadá na osemnásť z najchudobnejších štátov sveta. Je to víťazstvo zdravého rozumu. Len odpustenie dlhov však nie je dostačujúcou pomocou týmto krajinám, vychádza to totiž na 238 dolárov na osobu. Väčšiu štedrosť vyspelých krajín sprevádzajú aj ďalšie snahy. Pozornosť si zaslúži predovšetkým tendencia k poskytovaniu služieb starostlivo zameraných na riadenie rizík pre chudobných. Nakoniec by sa však mohlo ukázať, že ich hodnota je vyššia ako 40 miliárd dolárov.
Máme sklon myslieť si, že nové produkty riadenia rizík, ako sú novátorské druhy poistenia či finančných derivátov, budú v prvom rade zaujímať bohatých alebo aspoň relatívne majetných ľudí. V skutočnosti sú vyvíjané nové produkty riadenia rizík pre niektorých z najchudobnejších ľudí v Afrike, Ázii a Latinskej Amerike.
Je dôležité uvedomiť si, že najchudobnejšími na svete nie sú rok čo rok tí istí ľudia. Šťastena a smola sa náhodne striedajú a práve chudobní ľudia sú mimoriadne zraniteľní, ak ich postihne nešťastie -- napríklad hurikán v rybárskej dedine. Riadenie rizík preto vďaka svojej schopnosti vyhladiť nepravidelnosť príjmov môže byť veľmi významné pri zmierňovaní dôsledkov chudoby. Navyše, ak nie je riziko riadené, narúša vyhliadky na hospodársky rast. Bez riadenia rizík nebudú chudobní experimentovať s novými plodinami ani s produktívnejšími postupmi, lebo akákoľvek chyba sa môže zmeniť na katastrofu.
V dedinských oblastiach vyrábajúcich produkty pre vlastnú potrebu môže mať napríklad zlá úroda za následok hladovanie až do ďalšieho zberu úrody. Obyčajne vyústi "len" do náhleho kolapsu hospodárskej základne, ktorý spôsobí roky živorenia v budúcnosti. Ak nezíska chudobná rodina so samozásobiteľským hospodárstvom pomoc v nasledujúcom roku po neúspešnom zbere, jej členovia môžu použiť ako potravu svoje pracovné zvieratá, vyrúbať stromy, ktoré zabezpečujú živiny v pôde, predať svoje poľnohospodárske zariadenia, ba dokonca zjesť i semená, ktoré si odložili na výsev na ďalšiu sezónu.
Najdôležitejšie je preto poskytnúť peniaze vtedy, keď sú potrebné. Nanešťastie, podľa Joanny Syroka zo Skupiny na riadenie komoditného rizika pri Svetovej banke, sa väčšinou oficiálna zahraničná pomoc i súkromná dobročinnosť dostane na miesto neskoro. Často až potom, keď nastalo hladovanie a dlho potom, ako rodiny urobili krajné opatrenia a minuli kapitál potrebný na prežitie. Hoci pomoc ich možno udrží pri živote, zostávajú v ďalších rokoch hospodársky ochromení. Syroka a jej kolegovia horlivo presadzujú využívanie moderných finančných postupov s cieľom zaistiť, aby pomoc bola na mieste včas -- a v potrebnom množstve.
Starým nástrojom na riadenie poľnohospodárskych rizík je poistenie plodín, ktoré reaguje priamo na neúspešný zber. Poistenie plodín však trpí tým, čo ekonómovia nazývajú "morálny hazard", lebo oslabuje stimuly poľnohospodárov k úsiliu o úspešný zber. Poľnohospodár môže plodinu zanedbávať alebo odmietať investovať do zachraňovania neúspešnej úrody, ak vie, že výplata je na obzore. Poľnohospodár dokonca môže zasiať plodinu, o ktorej vie, že neprinesie dobrú úrodu. Práve to je dôvod, prečo je nedostatok súkromných spoločností ponúkajúcich poistenie plodín a prečo si toto poistenie vyžaduje často nákladné vládne dotácie.
V minulosti nedokázalo poistenie proti poveternostným škodám účinne riadiť poľnohospodárske riziká, lebo sme nedokázali dostatočne presne merať dosahy počasia na úrodu. Aby sa poistenie uplatnilo ako prostriedok riadenia rizika, je nevyhnutné počasie merať na jemne rozčlenenej miestnej úrovni a v správnom okamihu urobiť správne merania. Plodiny sú zvlášť citlivé v určitých obdobiach, napríklad keď semená začínajú klíčiť alebo keď zlé vlaňajšie počasie ohrozí viacročné rastliny.
Poistenie proti poveternostným škodám využíva na meranie dosahov počasia na miestne poľnohospodárstvo väčší počet dômyselných meteorologických staníc a dôkladných znalostí agronómie. Nie všetky plodiny utrpia rovnako, a tak poistenie proti poveternostným škodám musí zohľadňovať rôzne plodiny danej farmy a to, kedy boli zasiate. Moderné informačné technológie to však už dokážu riešiť. Na ponukách zdokonaleného poistenia proti poveternostným škodám pre chudobných poľnohospodárov sa dnes už podieľajú mnohé spoločnosti. Za povšimnutie stoja úspechy ICICI Lombard a BASIX v Indii a Medzinárodné finančné korporácie a poisťovne Credo Classic na Ukrajine. V Afrike dochádza k podobnému úsiliu, vedenému Svetovou bankou a v Strednej Amerike vlády rôznych štátov spolupracujú s Medziamerickou rozvojovou bankou a Stredoamerickou bankou pre hospodársku integráciu.
Nasadenie technológií riadenia rizika, poistenie a finančníctvo si zároveň vyžiadajú len málo z napätých rozpočtov zahraničnej pomoci: pomerne malý počet administratívnych pracovníkov, mobilných telefónov a počítačov. Vzhľadom na pokračujúcu revolúciu informačných a komunikačných technológií budú telefóny a počítače stáť čoraz menej, hoci ceny mnohých komodít potrebných na rozvoj rastú.
Nová kniha Jeffreyho Sachsa Koniec chudoby tvrdí, že s primeranou pomocou zo strany vyspelých krajín by sa svet v budúcich desaťročiach mohol dočkať konca chudoby v tej podobe, akú dnes poznáme. To niektorých kritikov nabáda k tomu, aby ho vykresľovali ako idealistu s hlavou v oblakoch. Ak vezmeme do úvahy zvýšenú štedrosť bohatých národov, ako aj využitie dokonalejších finančných a poisťovacích technológií, mohol by mať Sachs nakoniec pravdu.
Autor je profesor ekonómie na Yalovej univerzite a riadi spoločnosť Macro Securities Research.
Copyright: Project Syndicate 2005
www.project-syndicate.org