Výsledky prieskumu Európskej komisie o miere informovanosti klientov slovenských bánk ukázali, že je čo zlepšovať. A nielen na strane bánk, ale aj samotných klientov. Zoberme si iba základné výsledky prieskumu. Takmer polovica Slovákov v momente, keď si berú spotrebiteľský úver, nepozná všetky svoje práva. Iba desatina sa, naopak, domnieva, že je informovaná dostatočne. To nie je dobré zistenie.
Rozhodne nemožno povedať, že slovenské banky nejaké podstatné informácie pred svojimi klientmi v tejto oblasti taja. Naopak - za posledné roky sa miera informovanosti, a najmä jej reálnej dostupnosti, zvýšila. Dôvodom je predovšetkým prudký nárast všetkých úverových služieb a rast počtu ich používateľov. Za ponukou kráčajú ruka v ruke aj iné informácie, ktoré ponuku vysvetľujú. Treba vedieť, že banky majú zo zákona povinnosť tieto informácie poskytovať, ale rovnako tak treba vedieť, že ani samy banky nemajú o neinformovaného klienta záujem. Predstavuje totiž potenciálne riziko a toho sa každá banka snaží vyvarovať.
Mýtus o tom, že jedinou snahy banky je "chytiť" klienta do slučky úveru a následne ho niekoľko rokov cez splátky úrokov a istiny "dusiť vo vlastnej šťave", neplatí. Nezhoduje sa totiž s logikou bankového podnikania, ktorá je v zásade veľmi konzervatívna a opatrná. Požičať niekomu len tak, priškripnúť ho cez netransparentnú zmluvu a potom ho obrať o majetok, nie je v záujme žiadnej banky. Takto sa často správajú úplne iné "inštitúcie" a firmy, ktoré vám požičajú "vždy", "všade", "okamžite", "na drevo"... atď.
Druhou vecou je samotná miera ochoty klientskej verejnosti prijímať a vnímať informácie, ktoré napríklad súvisia s úverom. Iste, pre bežného človeka nie je jednoduché absorbovať a vyhodnotiť všetko, čo s úverom súvisí, ale na druhej strane platí aj to, že dospelý človek musí vedieť, že keď si peniaze požičiava, bude ich musieť aj vrátiť. A základná logika vlastná každému človeku hovorí, že je dobré vedieť a zistiť si, ako bude toto vracanie prebiehať, aké sú v ňom podmienky a možné úskalia.
V tomto "dvojvzťahu" banka - klient sa banka zaujíma predovšetkým o to, či klient bude schopný požičané vrátiť. Skúma a preveruje jeho finančnú situáciu, dáva mu mnohé, niekedy aj nepríjemné otázky a vyhodnocuje mieru rizika, ktorú pre ňu ten-ktorý klient predstavuje.
Naopak, klient sa, prirodzene, pýta predovšetkým na to, koľko a za aký čas bude musieť nakoniec zaplatiť. Najčastejšou otázkou je: "Koľko budem platiť mesačne?"
Má v tomto vzťahu klient dostatok informácií a je si dostatočne vedomý svojich práv a povinností?
Určite nie tak, aby sme to mohli považovať za ideálne. Nakoniec - výsledky prieskumu EK to potvrdzujú.
K zlepšeniu sa však môžeme dopracovať iba cestou približovania sa dvoch koncov. Banky by mali svoje informácie ešte viac sprehľadniť a zjednodušiť. Zároveň však treba dodať, že tento proces má svoje hranice, pretože niektoré veci sú zložité.
Klienti by sa na druhej strane o tieto informácie mali viac a aktívnejšie zaujímať. Je to ich právo, ale v podstate tak trochu aj povinnosť voči nim samým.
Ladislav Unčovský, výkonný riaditeľ Slovenskej bankovej asociácie