Jasné španielske "áno" európskej ústave je na prvý pohľad povzbudzujúce. Živí nádej, že podobne by mohli postupovať aj ďalšie členské štáty EÚ. Na druhej strane je malý záujem voličov o účasť na všeľudovom hlasovaní znepokojujúci.
Madridskej vláde možno sotva čo vyčítať. Informovala občanov tak, ako to len bolo možné. Rozsiahly text so 465 článkami dala preložiť a prostredníctvom novinovej služby výtlačok dopravila do každej rodiny. Televízne a rozhlasové stanice približovali text dokumentu každodenne celé hodiny. V presvedčovacej kampani prišiel pomôcť francúzsky prezident Jacques Chirac i nemecký kancelár Gerhard Schröder. Napriek tomu bola účasť voličov nízka. Urobila teda vláda niečo zle?
Napriek permanentnému úsiliu Bruselu o ovplyvňovanie spoločenského a ekonomického života sa Európania len neveľmi zaujímajú o spoločné otázky. Európska politika je im zjavne stále príliš vzdialená na to, aby bola predmetom aktívnej výmeny názorov. Snaha umožniť občanom účasť na rozhodovacom procese prostredníctvom referenda je chvályhodná, jej výsledky však cielia do prázdna.
Malá účasť Španielov na všeľudovom hlasovaní o osude Európy ukázala, že samotné zorganizovanie referenda na zaangažovanie voličov do európskej politiky nestačí. Z tohto uhla pohľadu sa ukazuje preto ako správne, že Nemecko sa referenda zrieklo. Hlasovanie o ústave by sa zmenilo na hlasovanie o národných témach, medzi ktoré patrí napríklad vysoká nezamestnanosť. Európu by občanom nepriblížilo.
Únia je komplikovaná a ústava až príliš komplexná. Iste, v kompromisnom návrhu šlo o vyrovnanie národných a spoločných záujmov. Výsledkom je zmluva, ktorá sa pokúša riešiť také témy, ktoré do ústavy nepatria. Okrem toho je neprehľadná a ťažko pochopiteľná aj pre ľudí, ktorí by ju chceli pochopiť.
Osem miliónov eur komisia vyčlenila na kampaň, v ktorej sa snaží občanov EÚ presvedčiť o výhodách prijatia ústavy. Na vytvorenie "európskej" verejnosti to však nestačí, navyše ak Briti nechcú na tento účel použiť ani jedno-jediné euro z bruselských zdrojov. Výhrady proti všetkému, čo prichádza z Bruselu, sú stále veľké. Kontinentálni Európania preto ani nebudú mať možnosť Britom vysvetliť, že ich vláda pod vedením Tonyho Blaira do ústavy presadila všetky svoje maximalistické požiadavky. Platí to v prvom rade o zahraničnej politike, ale práve tak napríklad aj o daňovej politike. Briti si tak zachovajú dôležitú samostatnosť vo fiškálnej politike.
Európska ústava je kompromisom, s ktorým môžu dobre žiť odporcovia i zástancovia prehĺbenia európskej spolupráce. Pre členské štáty -- ktorých bude čo nevidieť 27 -- ponúka v každom prípade lepšiu právnu základňu než Zmluva z Nice, ktorá už nezodpovedá potrebám podstatne rozšírenej únie.
Nemecké politické strany túto výhodu zavčasu rozoznali. Možno predpokladať, že nemecký spolkový snem ústavu schváli, občania však o nej viac vedieť nebudú. Verejná diskusia o jej kladoch a záporoch sa nekoná. Na rozdiel od Španielska ju knižne zatiaľ štát ani nevydal, napriek tomu, že od parafovania textu uplynulo už osem mesiacov.
Politická sféra sa musí správať aktívnejšie. Ak sa to nepodarí, môže sa ľahko stať, že Francúzi budú v referende v skutočnosti hlasovať nie o ústave, ale o pristúpení Turecka do EÚ. V takom prípade by väčšina občanov mohla hlasovať proti ústave, čo by znamenalo jej stroskotanie. (gaf)
StoryEditor