Siahať po Hviezdoslavových veršoch zrejme nie je celkom v móde. Po prvé preto, lebo mnohí dosiaľ nemôžu zabudnúť istej poslankyni KSS jej plamenné prednášanie veršov Ó, mládež naša, a po druhé vari aj preto, lebo (tak nás to aspoň učili v škole) P. O. Hviezdoslav svoje prvé básne písal v maďarčine. A niet vari reči, možno s výnimkou arabčiny, na ktorú by sme boli v súčasnosti alergickejší. Našťastie v arabčine sa u nás nehovorí ani v južných oblastiach Slovenska. Napriek tomu si dovolím v tomto období pred voľbami a pred moratóriom odcitovať najväčšieho slovenského barda a spolu s ním konštatovať, že reč mojej matky je krasota. Mienim si ju vychutnať najmä v predvolebných vystúpeniach našich politikov, pretože, a o tom som presvedčený, podstatná časť z nich vo svojej rétorike odloží napríklad angličtinu či nemčinu a konečne sa na verejnosti zaskvie odkiaľsi zo zásuviek vytiahnutá slovenčina. Viem, že to nebude tá pravá -- štúrovská, pretože rokmi deformácie rodného jazyka sme už kadečo pozabúdali, ale možno si konečne budeme chvíľku rozumieť. Až dovtedy, kým nedoznejú posledné spory o utvorenie takej či inakšej koalície, kým sa funkcie neujmú noví či staronoví ministri, ktorí celkom isto opäť siahnu po importovaných nálepkách a definíciách. Nečudujte sa, tak to bolo aj pri stavbe Babylonskej veže a tá, ako vieme, sa nikdy nedočkala kolaudácie.