Francúzska ekonomika a komunisti

V máji 1981 Francúzi tancovali na uliciach a v mnohých fabrikách otvárali šampanské. Pracujúci temperamentne oslavovali volebné víťazstvo Francoisa Mitterranda. Nový socialistický prezident korunoval drvivú prevahu ľavice, ktorá už ovládala parlament a väčšinu radníc. Socialisti mali dosť hlasov, aby vytvorili väčšinovú vládu, ale Mitterrand prizval ešte štyroch komunistických ministrov.
Naozaj poctivý mandát pre ekonomickú reformu.
Reforma bola dôkladná. Francois Mitterrand prišiel s programom rozsiahleho znárodňovania, aby podporil investície, hospodársky rast a zamestnanosť. Jeho stratégiou bolo naplniť ľuďom vrecká, aby zvýšený dopyt povzbudil výkonnosť ekonomiky.
Okrem toho znížil dôchodkový vek na 60 rokov, zvýšil minimálnu mzdu o desať percent, zaviedol program prác vo verejnom sektore a poskytol viac práv imigrantom.
Znárodňovanie sa týkalo siedmich najväčších priemyselných konglomerátov a ďalších piatich priemyselných spoločností. Medzi nimi boli známe firmy ako Péchiney, Rhône-Poulenc, Saint-Gobain, Dasault, Honeywell alebo Roussel-Uclaf. V znárodnených podnikoch pracovalo 800-tisíc ľudí.
Vo Francúzsku sa znárodnilo tridsaťšesť najväčších bánk a dve finančné spoločnosti, aby mal štát zdroje na financovanie novonadobudnutých podnikov. Medzi nimi bola aj banka Rothschild & Cie, ktorá fungovala nepretržite od roku 1817. Po zoštátnení skrachovala; Rotschildovci čoskoro založili novú banku, ktorá úspešne funguje dodnes.
Francúzsko zaplatilo za vyvlastnený majetok náhrady v trhových cenách. Ako neskôr spomínal burzový magnát André Kostolányi, najväčší zisk z extrémne ľavicového programu socialisticko-komunistickej vlády mali, paradoxne, špekulanti. Za akcie vyvlastňovaných podnikov dával štát dlhopisy s vysokým kupónom a pätnásťročným termínom splatnosti.
Investori sa tešili dvakrát. Najprv z vysokých výkupných cien akcií. Potom, keď počas niekoľkých rokov úrokové miery klesli, pretože prudko vzrástli trhové ceny štátnych dlhopisov. Šťastný kapitalista, ktorý dostal v roku 1981 francúzsky štátny dlhopis. Socializmus býva veľkorysý. Ale len niekedy a len k niekomu.
Robotníci mali menej dôvodov na oslavy. Rok sa s rokom zišiel a už v júni 1982 musel Mitterrand pristúpiť na prvý balíček úsporných opatrení. Dosiahol výsledok, aký sa nepodaril žiadnemu z jeho predchodcov počas piatej republiky: reálne mzdy zamestnancov klesli. Hodnota francúzskeho franku sa znižovala, životná úroveň tiež. Kombinácia imigračnej a sociálnej politiky vytvorila getá, kam sa veľakrát neodvážia ísť ani policajti: nie veľmi slávne "zones de non-droit", alebo oblasti bez práva.
Z neúspechu Mitterrandovho populizmu profitoval iný populista -- Jean-Marie Le Pen. V roku 1981 nebol schopný získať dosť podpisov na prezidentskú kandidatúru. V roku 1986 získal už 35 poslaneckých mandátov. Vtedy francúzska nezamestnanosť presiahla desať percent -- hranicu, okolo ktorej sa pohybuje doteraz.
Pozoruhodné je porovnať ekonomickú históriu USA a Francúzska. Keď Francois Mitterrand a Ronald Reagan v roku 1981 brali moc do svojich rúk, nezamestnanosť v obidvoch krajinách bola takmer rovnaká: 7,4 percenta vo Francúzsku a 7,6 percenta v USA.
Od Mitterrandovej éry francúzska miera nezamestnanosti často presahovala dvojnásobok úrovne USA. Postihnutí sú najmä mladí a starí -- skupiny, ktoré sú na pracovnom trhu v prirodzenej nevýhode. Miera zamestnanosti Francúzov vo veku 55 až 59 rokov klesla z 80 percent v roku 1970 na 65 percent v roku 2000. Nezamestnaných vo veku do 25 rokov je asi 20 percent.
Účasť komunistov vo francúzskej vláde neviedla k ich kultivácii. Naopak: extrémne ľavicové ekonomické idey nakazili zvyšok politickej scény. Priame znárodňovanie sa už neuplatňuje pre svoju krajnú finančnú národnosť. Väčšina ostatných extrémnych prístupov (veľmi vysoké zdanenie práce, zložitá pracovná legislatíva, daňová záťaž najvyššia v celej histórii Európy) existuje. Z extrému sa stala norma.
Francúzsko bývalo motorom európskej ekonomiky. Ešte v 70. rokoch úspešne dobiehalo hospodársku výkonnosť Spojených štátov. Akékoľvek úvahy o dostihnutí úrovne USA sú dnes holou utópiou. Platí to aj pre iné ekonomiky EÚ, ktoré tiež postihla francúzska komunistická choroba.