Nebojme sa Rumunov a Bulharov

Keď sa prejdete po jarnej Bratislave, natrafíte na nezvyčajný jav. Na výkladoch obchodov a reštaurácií sa množia oznamy ponúkajúce prácu. Boj o zamestnanca nepociťujú len reštaurácie, obchody a nákupné strediská. Veľké priemyselné podniky už dávnejšie trpia nedostatkom pracovníkov z blízkeho okolia, a tak musia načahovať ruky čoraz hlbšie do regiónov celého Slovenska. Po rokoch prevahy dopytu po práci nad jej ponukou zažíva hlavné mesto opačný jav. Práce je viac ako vhodných uchádzačov.
Bratislava neodzrkadľuje skutočný obraz celej krajiny. Podobne ako v iných štátoch, aj na Slovensku sa najväčšia aktivita sústreďuje na hlavné mesto. Miera evidovanej nezamestnanosti tu ku koncu apríla bola hlboko pod tromi percentami. V priemere na celom Slovensku sa o zamestnanie uchádzalo 11 percent práceschopného obyvateľstva, najviac v Banskobystrickom kraji, až takmer 18 percent. Isté je však, že vplyvom rozmachu ekonomických aktivít je viacročná tendencia poklesu nezamestnanosti jednoznačná, za uplynulý rok sa celoštátne znížila takmer o jeden percentuálny bod.
V Bratislave, ale čoraz viac aj v ďalších regiónoch západnej časti Slovenska, zaznamenávajú zamestnávatelia nebývalý jav. Ponúkanej práce je dosť, vhodných uchádzačov málo. Nestačia už ani dotácie pracovníkov z východnej časti krajiny. Navyše, práce pribúda aj tam, veď aprílovými rekordérmi v poklese nezamestnanosti boli podľa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Žilinský a Banskobystrický kraj. Slovensko sa po prvý raz po dlhých rokoch transformácie musí vážne zaoberať myšlienkou sprístupnenia svojich pracovných trhov pre iné relevantné krajiny.
Túto skutočnosť treba brať do úvahy pri štátnej politike v oblasti pohybu pracovných síl v Európe. Stovky tisícov Slovákov pracujú v zahraničí, ale to je v Európe bežný jav. Skôr, ako očakávať ich návrat, je namieste otázka budúceho sprístupnenia domácich trhov iným záujemcom. Otázka je aktuálna z domácich i zahraničných dôvodov. V týchto mesiacoch sa definitívne rozhoduje o prijatí Rumunska a Bulharska do Európskej únie. Východobalkánske štáty majú šancu stať sa novými členmi už 1. januára 2007. Slovensko podporuje splnenie dávnejšie prisľúbeného termínu. Robí tak najmä preto, že si živo spomína na vlastný integračný proces a snaží sa ho uľahčiť ďalším uchádzačom.
Samozrejme, že prístup Slovenska má zároveň rýdzo racionálne dôvody. Pre expandujúce slovenské podniky môže byť práve územie úniového Balkánu priestorom na rozširovanie svojich aktivít. A naopak, pri črtajúcom sa nedostatku vlastnej pracovnej sily tu existuje dostatočná zásoba nových kvalifikovaných pracovníkov. Z principiálnych i pragmatických dôvodov je preto rozumné, aby hneď po prijatí Rumunska a Bulharska otvorilo Slovensko svoje pracovné trhy novým členom.
Obavy z masového prílevu lacnej pracovnej sily z Balkánu, ktorá vytlačí z pracovných pozícií domácich uchádzačov, sú neopodstatnené. Príklad starých členských krajín EÚ, ktoré sa odvážili otvoriť svoje trhy po rozšírení zoskupenia v roku 2004, je dostatočnou ukážkou opodstatnenosti takéhoto kroku. Paradoxne, viac sa darí krajinám, ktoré svoje trhy nezabarikádovali. Dôvodom nie je len geograficky väčšia vzdialenosť sťažujúca mobilitu z výhodných krajín, ale aj premyslenejšia hospodárska politika ich vlád. To isté platí pre Slovensko v situácii, keď je na horizonte ďalšia vlna rozšírenia.
Autor je poslanec Národnej rady SR za SDKÚ, člen výboru pre financie, rozpočet a menu.