Oneskorený, no potrebný plán D

Hoci nás skúsenosti učia, že potrebnú vec je lepšie urobiť neskôr ako nikdy, iniciatíva, s ktorou v premiére vstúpil na stredoeurópsku (českú) scénu šéf Európskej komisie José Manuel Barroso, zmeškala príhodnú chvíľu. Spustenie strategického plánu D (dialóg, demokracia, diskusia), ktorého zmyslom by malo byť viac lepšie informovaných občanov EÚ, je v podstate iba reakciou na francúzsko-holandské odmietnutie európskej ústavy a integračný útlm, ktorý po ňom nastal. Skepsa (posilnená spormi o nastávajúcom finančnom výhľade EÚ), ktorá zavládla na starom kontinente, zabrzdila nadšenie i tempo zmien. Stíchli aj nevyliečiteľní optimisti, pre ktorých najmä francúzska studená sprcha znamenala veľké rozčarovanie -- veď Paríž sa vyše polstoročia vnímal ako jeden z hlavných iniciátorov a motorov európskeho zjednocovania! Vývoj po rozšírení EÚ o desať nových členských štátov ukázal, že rozdielne národné záujmy v tomto projekte naďalej zreteľne jestvujú. Európa zostáva množinou rôznosti -- mocenskej, kultúrnej, etnickej, jazykovej, ekonomickej... Ani normotvorné posilňovanie úradníckeho rozhodovania z bruselskej centrály situácii neprospelo. Zavedenie ochranárskych opatrení krátko po rozšírení, zameraných proti voľnému pohybu osôb na spoločnom trhu pracovnej sily vo väčšine "starých" krajín, vnieslo na spoločnú scénu priveľkú dávku nedôvery, aby sa to zaobišlo bez dôsledkov. Francúzi s Holanďanmi tak paradoxne zahlasovali aj proti základom slobody, tvoriacim podstatu západného liberalizmu. Zatrúbili na poplach pred príchodom pohromy z východu symbolizovanej poľským inštalatérom, ohrozujúcim ich sociálne vymoženosti.
Že sa Barroso rozhodol odštartovať svoju informačno-diskusnú kampaň práve v Prahe, treba oceniť. Prezident ČR je známy euroskeptik (sám sa s obľubou nazýva eurorealistom) a často kritizoval predovšetkým absenciu dialógu na všetky integračné témy vrátane spoločnej ústavy. V závere uplynulého týždňa to predsedovi EK opäť pripomenul: iba otvorená diskusia môže priniesť v zaseknutej Európe ďalší progresívnejší pohyb a zabrániť vzniku superštátu s národmi prvej a druhej kategórie.
Ak má byť EÚ zárukou trvalej stability aj prosperity, nemôže sa zakladať len na prerozdeľovaní bohatstva, prísnych normách a rôznych reguláciách, ale musí sa opierať najmä o spoločné hodnoty. Barrosov Plán D môže byť úspešný iba za predpokladu, že diskusia o budúcnosti spolužitia európskych národov nebude sprevádzaná diskrimináciou niektorých z nich. Odmietnutie euroústavy, ktorej návrh bol skôr kompromisným, ako ideálnym dokumentom, by nemalo vyústiť v kontraproduktívne rečnenie politických celebrít na pompéznych fórach.
Občania nových členských krajín EÚ vrátane čoraz skeptickejších Čechov, ktorým Barroso prišiel predstaviť svoju novú osvetovú iniciatívu ako prvým, nemusia v debatách preberať zložité kapitoly Európskej ústavy. Odklad jej prijatia by však nemali vnímať ako bruselskú defenzívu, ale skôr ako podnet na zamyslenie, žiadajúci si vysvetlenie. Niekde sa stala chyba, čo je v tak bezprecedentnom programe, aký predstavuje európska integrácia, celkom pochopiteľné. Mohli by si to priznať najmä lídri, ktorí v uplynulých dvoch rokoch proces zjednocovania posúvali k dnešnej hranici. Ide o hranicu, ktorá sa už nedá prekročiť, alebo iba o ďalšiu z nevyhnutných bariér, na ceste k vízii silnej, mierumilovnej, kooperujúcej Európy, spriaznenej spoločným duchom a rovnakými cieľmi? Netreba si sypať popol na hlavu, ani šíriť pesimistické prognózy. Ak integračný proces nie je vo fatálnej kríze, ale iba prirodzene naberá druhý dych, mali by o tom jeho hlavní aktéri -- zúčastnené vlády a ich politické elity -- vydať zrozumiteľné svedectvo.