Zrejme zúfalý nedostatok vecných argumentov prinútil predsedu Klubu 500 Vladimíra Sotáka na to, že sa uchýlil k invektívam a vyhrážkam, ktoré majú zrejme za cieľ zastrašiť a umlčať. Verím, že každý človek či organizácia si vystavujú sami sebe vizitku tým, akým spôsobom konajú a vystupujú. Verím tiež, že urážlivý tón reakcie Klubu 500, bez akéhokoľvek vecného obsahu, zarazil nielen slušných čitateľov HN, ale aj slušných členov Klubu 500.
Vyhrážky pána Sotáka o podozrení zo zneužitia právomoci verejného činiteľa z čias môjho pôsobenia na ministerstve hospodárstva patria skôr do starých čias, keď komunistická štátna bezpečnosť organizovala štvavé kampane proti nepohodlným ľuďom, dnes sú podobné snahy už len úsmevné.
Pán Soták zrejme nevie, prípadne nechce vedieť, že moje pôsobenie na ministerstve hospodárstva som "zneužil" na zásadné zlepšenie podnikateľského prostredia na Slovensku. Po mojom príchode na ministerstvo v roku 1999 som ešte v tom istom roku spolu s tímom, ktorý som viedol, pripravil návrh rozsiahlych zmien na zlepšenie právneho, regulačného a administratívneho rámca pre podnikanie v SR. Práve to bol spúšťací mechanizmus pre ďalšie reformné procesy v oblasti podnikateľského prostredia, vďaka ktorým neskôr Svetová banka vyhlásila Slovensko za krajinu, ktorá dosiahla najväčší pokrok v zlepšovaní podnikateľského prostredia.
Ani tvorbu pracovných miest ako prostriedok diskreditácie si pán Soták nezvolil najšťastnejšie. Ešte v roku 1999 totiž vzišiel z dielne mnou vedeného tímu aj návrh na radikálne zníženie daní, ktoré významnou mierou prispelo k vytvoreniu státisícov pracovných miest v SR po roku 2000, konkrétne návrh na zníženie sadzby dane z príjmu právnických osôb na 20 % s účinnosťou od 1. 1. 2000. Keďže vtedajšie vedenie ministerstva financií znižovanie daní odmietalo, prípadne pripúšťalo len ich veľmi postupný pokles, bezprostredným výsledkom bol vládou schválený kompromis 29 %, ktorý by však bez mnou presadzovaného radikálneho návrhu nebol možný, a bez ktorého by nebolo možné ani neskoršie zavedenie 19-percentnej rovnej dane. Nepamätám si, že by pán Soták tieto zmeny vtedy podporoval, a už vôbec nie s takou razanciou, s akou dnes presadzuje svoje záujmy v energetike.
Ak by boli zisky podnikov v rokoch 2000 -- 2005 zdaňované nie 29-, neskôr 25- a 19-percentnou, ale 40-percentnou sadzbou ako v roku 1999, zostalo by im o 105 miliárd korún menej. Aj vďaka tomu, že im zostali, mohli vznikať nové pracovné miesta. Stačí sa pozrieť na vývoj počtu zamestnancov v Železiarňach Podbrezová od roku 2000 a každému musí byť jasné, že tie pracovné miesta nevznikali v tomto podniku. Trúfam si teda tvrdiť, že môj príspevok k tvorbe pracovných miest a príspevok pána Sotáka sa naozaj nedajú porovnávať. Pán Soták tak používa pseudoargumenty, a to dokonca aj v oblastiach, kde sa nemá sám veľmi s čím chváliť.
Dôvodom jeho nervozity je však najmä energetika, kde som svoje pôsobenie na ministerstve hospodárstva "zneužil" na zavedenie štandardných ekonomických princípov, ktoré boli predtým v energetike pošliapavané, ako aj na zníženie vplyvu politiky na výsostne ekonomické rozhodnutia v energetike, a to najmä vytvorením nezávislého regulátora.
Svojimi návrhmi, ktoré podsúva dnešnému vedeniu ministerstva hospodárstva, chce pán Soták z nezávislého regulátora urobiť hračku v rukách politikov a stanovovanie cien energií dať de facto do rúk niekoľkých vyvolených odberateľov energií. To by však znamenalo posunúť energetiku o päť rokov do minulosti, v niektorých prípadoch dokonca pred rok 1989. Je celkom dobre možné, že pán Soták v snahe načas otočiť koleso dejín v energetike naspäť uspeje. Nech si však nerobí nádeje, že sa tak udeje potichu a takmer nepozorovane.
Ja sa totiž rozhodne nemienim nečinne prizerať. A už vôbec nie mlčky.
Ján Oravec, prezident Združenia podnikateľov Slovenska