Po tom, čo Bulharsko prevzalo predsedníctvo EÚ, sa dostali aj do našich médií správy, že krajina má záujem vstúpiť do eurozóny. Rád by ich tam privítal aj prezident Európskej Komisie Juncker.
Koncom minulého roka sa zase ozývali podobné hlasy z Chorvátska, ktoré by chcelo prijať euro do sedem-osem rokov. Aktuálne už eurozóna nie je v existenčnom ohrození, členstvo v nej však stále prináša nemalé náklady v podobe financovanie zadlžených krajín. Navyše, nikde nie je napísané, že sa kríza eura nemôže zopakovať. Prečo teda chcú Bulhari a Chorváti do eurozóny aj napriek týmto nákladom a rizikám?
Keď do eurozóny vstupovalo Slovensko, tak našou hlavnou motiváciou bolo a) nižšie úročenie; b) stabilnejšia mena, ktorá by okrem iného znížila transakčné náklady pre investorov c) vyšší punc, ktorý poskytujú silnejšie pravidlá eurozóny. Dnes už vieme, že minimálne posledný bod je otázny, keďže z tých pravidiel sa urobil trhací kalendár.
Každopádne, Chorvátsko, Bulharsko a predtým aj pobaltské krajiny (ktoré do eurozóny vstupovali počas dlhovej krízy), majú ešte jeden dôvod navyše. Dokonca by som povedal, že dôležitejší, ako sú predošlé tri – ich finančné systémy bežia vo veľkej miere na eurách.
V praxi to znamená, že v týchto ekonomikách a) je bežne možné platiť eurami, b) si domácnosti sporia v eurách, c) domácnosti, firmy a štát sa zadlžujú v eurách. Guvernér chorvátskej centrálnej banky prednedávnom predzradil, že tri štvrtiny vkladov v chorvátskych bankách sú vklady v eurách a nie v kunách, pri dlhu sú to dve tretiny.
Na Slovensku bola oproti tomuto „eurizácia ekonomiky“ pred vstupom do eurozóny zlomková.
Nasledujúce dva grafy ukazujú, že ako veľmi sa Bulharsko a Chorvátsko líšia od ostatných krajín EÚ, ktoré nie sú v eurozóne.
Po prvé, podiel štátneho dlhu vydaného v domácej mene je pri nich len niečo cez 20 percent, v drvivej väčšine teda tieto dve krajiny vydávajú dlhy v eurách. Pri ostatných krajinách EÚ, je to viac ako 50 percent.
V tabuľke je vyjadrené percento štátneho dlhu vydaného v domácej a v cudzej mene:
Po druhé, je to štruktúra finančných aktív (úspor) a finančných pasív (dlhu) podľa meny. Nenarazil som na novšie dáta ako od roku 2014 (preto to nesedí s vyjadrením guvernéra chorvátskej centrálnej banky).
Na nich je tiež pekne vidno, že Chorvátsko a Bulharsko vyčnievajú. Vysoký podiel majú ešte aj Rumuni a Maďari. V Maďarsku je to však vo veľkej miere spôsobené nie eurom, ale švajčiarskym frankom (to sú tie „slávne“ frankové hypotéky, ktoré po prudkom raste franku voči forintu spôsobili maďarským domácnostiam veľké problémy pri splácaní hypoték).
V tabuľke nižšie je podiel finančných aktív a pasív súkromnej sféry v cudzích menách, pre PL nie sú dáta k úsporám:
Hlavné dôvody, prečo sú tieto dve ekonomiky viac eurizované ako ostatné, sú dva.
Prvý je historický – Balkán mal v histórii menej stabilnejšie meny a tak sa ekonomické subjekty viac uchyľovali k cudzím menám. Najprv to boli nemecké marky, neskôr eurá.
Druhý je monetárno-politický. Chorvátsko a Bulharsko majú kurzy svojich mien naviazané na euro. Pri fixnom kurze a nižších úrokoch v eurách, je lacnejšie požičiavať si v eurách ako v domácej mene a to domácnosti a firmy aj náležite využívajú. Určitú rolu, avšak menšiu, zohráva aj to, že veľa ľudí z týchto krajín pracuje v zahraničí a domov si prinášajú, resp. posielajú cudzie meny, predovšetkým eurá.
Takáto štruktúra finančného systému je však riziková. Členstvo v eurozóne by tieto riziká výrazne znížilo, prípadne aj eliminovalo. A to z dvoch dôvodov:
1) Pokiaľ by nastal nejaký problém v bankovom sektore, tak by sa mohlo stať, že by bankám došli eurá a nedokázali by vyplácať eurové vklady občanov. Keby boli tieto krajiny v eurozóne, tak by ich banky mali prístup k peniazom ECB a tento problém by vymizol.
2) Pokiaľ by z nejakého dôvodu nedokázali ich centrálne banky udržať kurz voči euru a ich meny by sa prepadli, tak by sa dlžníkom výrazne predražili náklady na obsluhu eurového dlhu. A to by mohlo viesť k masovým bankrotom (podobne ako pri už spomínaných frankových hypotékach v Maďarsku). Keby mali tieto krajiny euro, tak by toto riziko taktiež vymizlo.
Pri takto vystavanom finančnom systéme teda nie je snaha Bulharska a Chorvátska vstúpiť do eurozóny prekvapivá. Hoci našincovi sa na prvý pohľad prekvapivou môže zdať. Benefity totiž pravdepodobne prevážia náklady.
Väčšie šance dávam Bulharsku, ktoré by aktuálne malo spĺňať všetky konvergenčné kritériá okrem zaradenia meny do európskeho mechanizmu výmenných kurzov, v rámci ktorého sa nesme hýbať o viac ako 15 percent ročne. Keďže má krajina zafixovanú menu na euro, tak by to nemal byť problém.
Chorvátsko, hoci je bohatšie ako Bulharsko, má dlh k HDP nad 80 percent. Pochybujem, že po dlhovej kríze bude chcieť eurozóna prijímať členov, ktoré nespĺňajú kritéria rastu a stability. Stlačenie dlhu k HDP o viac ako 20 percentuálnych bodov je pritom beh na dlhú trať.
Tých sedem-osem rokov, ktoré spomínal guvernér chorvátskej centrálnej banky, nevidím až tak reálne. Nižšie je prehľad konvergenčných kritérií krajín EÚ, ktoré ešte nemajú euro, z Konvergenčného reportu Európskej centrálnej banky (ECB) 2016. Nie sú úplne najčerstvejšie, ale veľa sa podľa mňa odvety nezmenilo. Nové čísla zverejní ECB v lete.
Tabuľka nižšie ukazuje kovergenčné kritériá pre členstvo v eurozóne:
Chorvátskom a Bulharskom to skončiť nemusí. Rumunsko tiež vykazuje značnú eurizáciu a je celkom možné, že aj Rumuni časom prejavia väčší záujem o euro. Navyše, pokiaľ sa bude EÚ rozširovať ďalej smerom na Balkán, tak všetky zvyšné krajiny bývalej Juhoslávie (+ Albánsko) vykazujú vysokú mieru eurizácie, čo z nich robí potenciálnych záujemcov o členstvo v eurozóne.
V Čiernej Hore a v Kosove sa dokonca eurom platí a v Bosne a v Srbsku je euro využívané viac ako v Chorvátsku.
Čiže pokiaľ euro prežije ešte niekoľko dekád (čo nie je isté) a EÚ sa bude rozširovať na Balkán, tak môže mať eurozóna pokojne aj 25 a viac členov. A to aj bez našich susedov.
Autor je analytik X-Trade Brokers.