Budúce priority nedokončenej reformy

Podľa prieskumov verejnej mienky sa zdravotnícka reforma nepodarila. Pri jej odsudzovaní však nemusíme byť takí radikálni. Niečo sa objektívne nestihlo, na niečo chýbala politická vôľa a ďalšie problémy sa neriešili pre nedostatočné skúsenostiam s podobnou reformou.
Slovenská verejnosť má k dispozícii dve predstavy budúceho vývoja zdravotníctva. "Koncepcia" Slobodného fóra neprekračuje úroveň mítingových hesiel o rušení dvadsaťkorunáčok a okato vychádza v ústrety lekárom. Materiál, ktorý v rámci Správy o Slovensku vypracovali bývalí Zajacovi poradcovia, je bez potrebného nadhľadu skôr ospravedlňovaním vlastných krokov, s častým využívaním pravicových sloganov.
Neexistuje vzorec na výpočet optimálneho objemu zdrojov v zdravotníctve a rozhodne neplatí, že viac je vždy lepšie -- každá koruna navyše prinesie menej zdravia. Zdravotnícke výdavky rastú s hospodárskym rastom absolútne aj relatívne. Krajiny s rovnakým príjmom zvyknú venovať zdravotníctvu podobné množstvo peňazí. V takomto najjednoduchšom porovnaní s okolitými krajinami -- ale aj pri použití sofistikovanejších odhadov -- nám chýba takmer celé percento HDP na zdravotníctvo (do 15 miliárd).
O podfinancovanosti sa doteraz veľmi nediskutovalo. Z prozaického dôvodu -- nie je jasné, odkiaľ by peniaze mali prísť. Zvyšovanie odvodov by ochromilo konkurencieschopnosť a deficitné financovanie v podstate spotrebného statku, zlé samo osebe, by sa odrazilo na euroambíciách. Peniaze však môžu prísť zo súkromného poistenia, nepriamych daní, prípadne zmenou rozpočtových priorít. Je poľnohospodárstvo rovnakou prioritou ako zdravotníctvo?
Medzi odborníkmi panuje zhoda v tom, že máme príliš veľa nemocničných lekárov a postelí. Menej často sa spomína, že cesta k redukcii vedie cez zvyšovanie efektívnosti využívania lôžkovej infraštruktúry, zavádzanie inovatívnych klinických postupov, najmä ambulantných, že pri rušení zariadení je potrebné zabezpečiť efektívnu dostupnosť. Pôjde o náročný projekt na viacero rokov a volebných období. Mechanické zníženie počtu postelí neznamená automaticky aj zníženie nákladov.
Socialistické zdravotníctvo neprikladalo veľkú váhu primárnej starostlivosti. Neprekvapuje, že ani to dnešné slovenské nemá rozvinutú prax všeobecných lekárov. Jedným z najväčších nedostatkov reformy je úplné ignorovanie tohto problému. V iných európskych krajinách je bežné, že všeobecní či rodinní lekári poskytujú široký rozsah starostlivosti vrátane jednoduchých operácií (znamienka, atď.). Tí slovenskí sú skôr dispečermi, posielajúcimi často banálne prípady na rôzne úrovne fragmentovanej a nákladovo neefektívnej sekundárnej a lôžkovej starostlivosti. Primárna sféra má nezastupiteľnú úlohu v prevencii, dlhodobej starostlivosti a manažmente pacienta. V svojej súčasnej personálnej a vzdelanostnej situácii si ju však nemôže plniť.
Platobný mechanizmus nemusí len pasívne posúvať peniaze poskytovateľom, ale môže prispieť k dosahovaniu cieľov zdravotného systému, predovšetkým efektívnosti a kvality. Zmeny by pomohli najmä v lôžkovej starostlivosti -- zavedenie platby za prípad by vytvorilo tlak na efektívnejšie využívanie zdrojov a znižovanie priemernej doby pobytu v nemocnici. Diferencovaná kompenzácia poskytovateľov na základe kritérií kvality by vytvorila finančnú motiváciu na ich dosahovanie. Spomínané ciele sa nedosiahnu administratívnym zásahom, motivácia peniazmi by bola účinnejšia.
Mnohé zo súčasných problémov VšZP má v konečnom dôsledku na svedomí prerozdeľovací mechanizmus, ktorý v pozadí poistného systému vyrovnáva príjmy poisťovní a prideľuje rôzne objemy peňazí poistencom rôzneho pohlavia a veku. Iste, veľmi technická téma, ale mimoriadne dôležitá. Keďže "prerozdeľovák" neberie do úvahy informácie o zdravotnom stave, poisťovne sú motivované vyberať si v rámci danej pohlavnej a vekovej skupiny zdravých poistencov. Čierny Peter drahých pacientov zostáva najväčšej štátnej poisťovni -- ako nasvedčuje napríklad násobný počet dialýz a rakovín oproti ostatným poisťovniam. Finančné problémy Všeobecnej poisťovne a nespravodlivosť na poistnom trhu nevyriešime bez zavedenia systému vyrovnávania rizika využívajúceho aj diagnostické informácie, podobne ako v Nemecku alebo Holandsku.

Autor je ekonóm zaoberajúci sa zdravotníctvom, pracuje v konzultacnej firme Sanigest Europe a na Erazmovej univerzite v Rotterdame.