Slovenský farmár je tvor trpezlivý. Veď ani nie je farmár, iba skromný roľník. Čo sa musí stať, aby povedal -- už dosť? Musí stratiť nádej a prepadnúť zúfalstvu. Musí zažiť sto bezsenných nocí v obavách, že jeho rodine exekútor vezme všetko -- aj chalupu. Rád by si sám pomohol a hanbí sa, že musí žiadať peniaze.
Žije však vo svete podporovaného poľnohospodárstva, vysoko dotovaných potravín. Na ktorúkoľvek svetovú stranu sa obzrie, všade vidí, že farmári, roľníci, poľnohospodári a výrobcovia potravín sú svojmu štátu vzácni. Maďarsko, Česko aj Poľsko už zvýšili dotácie pre vlastné agrosektory, aby sa pripravili na vstup do Európskej únie. Možno súhlasiť s Pavlom Bottkom, šéfom Združenia vlastníkov pôdy a agropodnikateľov, že neobídu ani náš, slovenský trh. A ak budeme ďalej váhať so zásadnou podporou svojho agropotravinárskeho sektoru, s ktorou ostatné krajiny V4 ani chvíľu nezaváhali, určite našich podnikateľov susedia prevalcujú.
Poľnohospodárska politika vo svete, a hlavne v Európe, je totiž o peniazoch a podporách, ako hovorí šéf poľnohospodárskej a potravinárskej komory Ivan Oravec. Navyše spoločný európsky agrárny trh má pevnú koncepciu a jasné pravidlá, kým na Slovensku akákoľvek potravinová koncepcia absentuje a poľnohospodárom je jasné iba jedno, že takto sa vstupu do únie ich podniky a firmy nedožijú.
Spotrebiteľ by ani neuveril (veď na pultoch je všetko stále drahé a ešte drahšie), ale našim poľnohospodárom doslova uniká pôda pod nohami. Liberalizácia trhu a nadmerné importy spôsobili, že roľník predáva pod cenu ošípané, hydinu, hovädzí dobytok, jahňatá, ba aj potravinársku pšenicu. Akoby sa všetko proti nemu sprisahalo. Ešte aj príroda sa pridala, nepriaznivá zima a dvadsaťstupňové teplotné rozdiely počas jediného dňa narobili na poliach obrovské škody. Čo nebolo treba vyorať, nerastie -- a nato opäť udreli mrazy. Poľnohospodár netuší, či vôbec bude úroda. A tak nielenže niet čo speňažiť dnes, prinajmenšom hmlistá je aj celoročná perspektíva.
Poviete si, no a čo, keď aj všetci skrachujú, aspoň nebudeme musieť na nich doplácať. Povedzme si to rovno, dnes by sa takáto perspektíva dokonca ľahko mohla uskutočniť. Čo by priniesla slovenskému občanovi? Po prvé, na pozadí súčasného úpadku by musel rátať s úplným zbedačením a pauperizáciou slovenského vidieka, ale aj s vyľudnením vidieckeho Slovenska. Okrem Bratislavy by tlak presídlencov zamieril do susedných krajín, najmä do Rakúska a Nemecka. Buďme k sebe úprimní -- myslíte si, že by sa nám únia za prírastok "čiernej" pracovnej sily poďakovala? A na štrukturálne fondy na rozvoj vidieka by sme mohli zabudnúť. Kto by ich čerpal -- a pre koho? Možno, že dovezené potraviny by pre vás boli lepším riešením ako "doplácanie" na vlastnú výrobu potravín. Omyl, dovozy by pre nás prestali byť lacné, len čo by importéri stratili tuzemskú konkurenciu. Veď prečo by na nás mali doplácať susedia z vlastných rozpočtov, keď si naším trhom budú istí?
StoryEditor