Vývoj na ropnom trhu nenecháva už ani najväčších optimistov na pochybách o tom, že na ňom prichádza, aj keď tentoraz ako dôsledok prirodzeného vývoja, k závažným, pravdepodobne trvalým a ďalekosiahlym zmenám. Explózia otvárania cenových nožníc a následné pády, avšak s tendenciou trvalého rastu - v roku 2004 o 34 percent, v roku 2005 o vyše 27 percent - zasiahli bytostne všetky krajiny, tentoraz bez výnimky.
Nie je to len pokles zásob
Pozoruhodné na situácii je to, že pokiaľ sa po celé predchádzajúce dekády hovorilo o tom, že takýto trend môže byť spôsobený len prudkým poklesom zásob ako priemetu celosvetového znižovania ťažby ropy, bola jej skutočná produkcia rekordná. Za posledných 18 mesiacov dosahovala v priemere 86 mil. barelov denne, čo je ešte o desať percent viac ako jej maximá rok predtým. Ešte pozoruhodnejšími sú príčiny takejto explózie spotreby. Už dnes je zrejmé, že boli vyvolané synergizujúcim vplyvom viacerých faktorov. Na prekvapenie, tými dominantnými nebol pokračujúci vojenský konflikt v Iraku, štrajky v Nigérii a Mexiku, v spoločnosti Shell Co., rozpad Jukosu, zemetrasenia v Indonézii a Japonsku, politické napätie vo Venezuele alebo medzinárodný terorizmus či hurikány na americkom pobreží. Stal sa ním pravdepodobne najmä fakt, že renomovaní medzinárodní experti a prognostici nesprávne odhadli dynamiku vývoja v tzv. nových ekonomikách (Čína, India, Kórea, Brazília, a i.) a dôsledky ich vnútorných hospodárskych reforiem. Burzoví odborníci chybne predpovedali vývoj dopytu na týchto trhoch po energii, ale najmä po rope. Tým sa nevyslali potrebné signály voči hlavným hráčom na svetových ropných trhoch, aby začali urýchlene investovať do nových rafinérskych kapacít a terminálov, resp. do novej stratégie efektívnejšieho využívania zatiaľ relatívne málo využívaných zásob zemného plynu. Ak by však bol ich odhad aj vyšší, producenti ropy jednoducho nemajú ani v súčasnosti k dispozícii kapacitné rezervy na jeho trvalé pokrytie. Efekt by možno priniesli len do vytvorenia väčšej stabilizačnej rezervy, ktorá by odstránila jedno z rizík vysokej cenovej pohyblivosti. Taktiež pri výpadkoch na trhu benzínu v USA by sa táto komodita nenakupovala na spotovom trhu v Európe. To by sa premietalo do porúch v zásobovaní v EÚ a rastu cien, ale riešila by sa priamym dovozom surovej ropy.
Kde sa rozhoduje
Dlhodobo sa potvrdzuje, že hospodárske výsledky výrobných spotrebiteľov ropných produktov boli v konkrétnej rovine závislé od cien, za ktoré sa obstarávajú. Preto sa veľmi dôležitým elementom vo vývoji na trhoch s energiou, najmä po roku 1973 - začiatku obdobia šokovej terapie na ropných trhoch - stala ich konečná výška. Pri vnútorne prepojenom svetovom trhu sa nemôže tvoriť autonómne. Referenčná úroveň sa tradične odvíjala od rozhodnutí OPEC a najväčších ropných spoločností a v zásade brala vždy do úvahy rozdielnu výšku produkčných a prepravných nákladov, ako aj diferencované technické parametre tejto suroviny. Od vstupu OPEC do tohto biznisu sa jej tvorba začala čoraz viac formovať až priamo na svetovom trhu, kde bol pre jej výšku, okrem referenčných cien a plánovaných ťažobných kvót ropného kartelu, smerodajný vývoj na rozhodujúcich komoditných burzách, newyorskej (NYMEX), londýnskej (IPE) a singapurskej (SYMEX):
Okamžité verzus termínované
Na prvých dvoch burzách sa v porovnaní s inými komoditami síce realizuje asi 90 percent všetkých kontraktov, ale relatívne nezávislé správanie sa cien ropy a ich vysoká volatilita numerický význam tohto podielu často utlmujú. V porovnaní s inými komoditami reagujú burzy dlhodobo výrazne citlivejšie na prebytok alebo nedostatok tejto suroviny. Ponuky dodávok ropných štandardov (pre Európu zvyčajne ropa Brent) sú často za tzv. okamžité (spot) ceny. Pri nich nákupcovia platia len minimálne objemy ropy realizované systémom tzv. cargo by cargo (pravidelný dlhodobý odber). Ide v prevažnej miere o anonymný trh, na ktorom sa koncentruje dopyt a ponuka ropy a produktov z nej s okamžitým dodaním. Väčšina búrz využíva viac tzv. termínované obchody (futures contract), kde sa neobchoduje so skutočným tovarom, ale s cennými papiermi vo forme záväzkov na dodávky určitej komodity v budúcnosti. Ich zmyslom je najmä fixovať ceny a eliminovať riziká cenových pohybov na ustavične vibrujúcom trhu ropy a jej derivátov, a teda nie zabezpečovať dodávku určitého fyzického množstva ropy. Zároveň umožňuje producentom, dopravcom i obchodníkom s touto komoditou stabilizovať vývoj na trhu. Pre londýnsku IPE je typickým cieľovým produktom, ale slúži taktiež ako benchmarking na tvorbu cien ruskej ropy Ural.
Vplyv na globálnu ekonomiku
Nepriaznivý vývoj cien ropy na trhoch EÚ a priebežné posilňovanie eura oproti doláru pôsobili po určité obdobie na túto cenu protichodne a pomáhali do určitej miery navzájom kompenzovať ich vplyv na celkový ekonomický vývoj únie. Skutočnosť, že silná spoločná mena "zlacňovala" dovoz ropy bola síce uspokojujúca, no na druhej strane sa čiastočne strácala motivácia na presadzovanie ďalších štrukturálnych manévrov a postupne i exportné pozície pri vývoze hotových výrobkov a služieb. Preto aj rapídny pokles konkurencieschopnosti otvoril viaceré životne dôležité otázky súvisiace s odolnosťou ekonomiky kontinentálnej Európy voči zmenám na ropnom trhu. Pretrvávajúce vysoké ceny ropy začali spomaľovať aj globálnu ekonomiku. No ani tento fakt zatiaľ neprinútil väčšinu krajín na prijímanie účinnejších úsporných opatrení. Revízia vývoja hospodárskeho rastu Medzinárodnej energetickej agentúry (IEA) poukázala, že prírastok ceny ropy o každých desať dolárov za barel prináša v prípade OECD pokles hospodárskeho rastu o pol percenta. Z toho vyplýva, že len za posledné tri roky odčerpal tento rast zoskupeniu 1,5 percenta HDP.
Všetci prehrávajú
Z rastu cien nemá v konečnom dôsledku výhodu nikto. Prenášal sa totiž do rastu nákladov firiem a poklesu ich zisku, znižovania celkovej spotreby a dopytu po dovoze, čo obmedzovalo napríklad investície a zvyšovalo cenu peňazí. Vyvolávala taktiež rast nezamestnanosti, inflácie a ďalej znižovala spotrebu palív, ale tým aj platbyschopnosť a výšku nákupov jej producentov.
Pokiaľ ide o ropných exportérov, zdalo sa, že tí majú z tejto situácie radosť ako jediní. Svoje príjmy za vývoz ropy totiž zvýšili z asi 300 mld. (2002) na vyše 700 mld. dolárov (2005). Kartel OPEC však za posledné obdobie viackrát deklaroval jasný ekonomický záujem udržať dlhodobú cenu barelu ropy pod 50 dolármi. To je strop, pri ktorom im ešte dlhodobo priamo nehrozia rázne protiopatrenia najväčších spotrebiteľov ropy spočívajúce v hľadaní nových alternatívnych zdrojov energie, prudkom poklese spotreby ropy alebo raste ich vojenského či ekonomického ohrozenia. Reálny vývoj na svetových trhoch potvrdzuje, že ani záujmy tohto najvplyvnejšieho ohnivka ponuky na ropnom trhu nemusia byť dostačujúce, ak trh sám dostáva zo strany dopytu diametrálne iné, silnejšie signály.
Alternatíva - skvapalnený plyn
Analýzy potvrdzujú, že význam ropy pri ďalšom napredovaní svetového hospodárstva bude pod tlakom globalizačných tendencií ďalej rásť, i keď už pravdepodobne nie pre rast jej ťažby. Podľa IEA bude zohrávať kľúčovú úlohu pri vývoji spotreby ropy v budúcnosti najmä sektor prepravy. V roku 1973 naň pripadalo 42,3 percenta zo svetovej spotreby ropy, v roku 2002 - 57,2 percenta a o tri roky neskôr dosiahol hranicu 60 percent. V energetických bilanciách vyspelých krajín postupne klesá podiel ropy na spotrebe primárnych energonosičov. Zvyšuje sa podiel zemného plynu a udržiava sa podiel uhlia ako najlacnejšieho zdroja energie. Otázny je budúci vývoj podielu jadrovej energie, keďže niektoré krajiny oznámili zámer zriecť sa jej využívania (napr. Nemecko). Naproti tomu USA ohlásili od roku 2006 zámer vybudovať nové jadrové elektrárne. Taktiež možno očakávať nárast podielu skvapalňovania zemného plynu (LNG), čo umožňuje pri extrémne nízkych teplotách oveľa efektívnejšiu prepravu a zväčšuje výhodnosť prepravy tankermi. Totiž po skvapalnení, v porovnaní s plynným skupenstvom, výrazne klesá jeho objem. V súčasnosti vzniká po celom svete viacero terminálov na skvapalňovanie, a to na Blízkom východe, v Egypte, Nigérii a inde. Významná je aj podpora USA i administratívy prezidenta G. W. Busha budovaniu takýchto terminálov v USA, čím sa má znížiť jeho závislosť od dovozu ropy. Podpora je dôležitým signálom prímorským krajinám produkujúcim zemný plyn. Na druhej strane sú však takmer dve tretiny jeho zásob na území Ruska, Iránu a Kataru, čo z iných, najmä politických dôvodov, obmedzuje možnosť riešenia energetickej bilancie zámoria.
Ropa a podnebie
Vzhľadom na prudký ekonomický rozvoj ázijských "tigrov" a pravdepodobný postupný nárast energetických potrieb afrického kontinentu sa zdá nástup novej energetickej krízy - pokiaľ nepríde k prevratnému vedeckému objavu, ktorý zabezpečí lacnú energiu z obnoviteľných alebo iných zdrojov - takmer nevyhnutný.
Spotrebu ropy v kratšom, ale aj dlhodobejšom horizonte ovplyvňujú aj klimatické činitele. Je to najmä každoročný charakter zimy a leta na severnej pologuli, ktorá je veľkým spotrebiteľom vykurovacieho oleja na ohrev i klimatizovanie vzduchu (najmä USA). Počas silnej zimy spotreba ropy výrazne rastie a môže vplývať aj na nárast ceny. Z dlhodobého hľadiska ide o klimatické zmeny, najmä globálne otepľovanie, kde snahy o obmedzenie emisií skleníkových plynov budú mať za následok tlak na obmedzenie spotreby ropných produktov. Už dnes USA spotrebúva viac energie na ochladzovanie ako na kúrenie. Okamžitý dopyt po rope sa formuje aj na základe údajov o vývoji ropných rezerv v zásobníkoch vo významných spotrebiteľských krajinách, opäť najmä USA. Strategické ropné rezervy sa vo väčšine krajín zaviedli ako nástroj ochrany proti nátlakovým akciám producentských krajín, ako aj proti občasným výpadkom jej dodávok. Pravidlá EÚ stanovujú povinnosť členských krajín držať strategické ropné rezervy vo výške 90-dňovej spotreby. No ani tieto relatívne vysoké rezervy sa nestali dostatočne vysokou garanciou proti pohyblivosti cien ropy.
Bude, ale drahá
Vysoké ceny ropy s najväčšou pravdepodobnosťou pretrvajú alebo aj porastú. Povedú síce k snahe hľadať alternatívne dostupné zdroje. Ich využívanie je však podmienené obrovskými investíciami do výskumu a budovania príslušnej infraštruktúry. Väčšina spotreby ropy pripadá na dopravu. Je relatívne jednoduché, i keď finančne náročné, nahradiť napríklad tepelnú elektráreň jadrovou či inou. Oveľa náročnejšie, ak nie nemožné, bude zmeniť cestnú dopravu tak, aby nespotrebúvala ropu. Proces by museli podporiť najväčšie transnacionálne koncerny, tými sú dnes ropné a automobilové, pre ktoré takýto proces predstavuje riziko straty príjmov i trhových pozícií. V konečnom dôsledku si infraštruktúrne projekty podobného rozsahu budú môcť dovoliť len najbohatšie a najmocnejšie krajiny na svete, čo prinesie ďalšie prehĺbenie diferenciácie ekonomickej úrovne bohatých a chudobných krajín. Budúca energetická kríza neznamená, že by mal vzniknúť absolútny nedostatok energie. Bude však veľmi drahá, a tak nebude dostatočne prístupná pre všetkých.
Politické a ekonomické motívy
Zmeny v štruktúre spotreby energie budú motorom ďalšieho ekonomického rastu a zvyšovania globálnej konkurencieschopnosti. Zdá sa preto len málo pravdepodobné - ako sa snažia presviedčať niektorí experti - že by sa ceny ropy dlhodobo vrátili na zostupnú dráhu. Do úvahy prichádza len jediná takáto alternatíva, a to, že by v relatívne krátkom období boli do prevádzky uvedené úplne nové technológie získavania energie alebo minimalizovaná jej spotreba. Vývoj však dosvedčuje, že na realizáciu takýchto krokov nie je zatiaľ ani potrebná politická vôľa, ani dostatočne silné ekonomické pohnútky, ktoré by donútili k rozhodnutiu rázne "konať", najmä najvýznamnejších spotrebiteľov tejto stále vzácnejšej suroviny.
Autor je profesor na Obchodnej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave.
Expanzia nových ekonomík
V posledných troch rokoch nastala hospodárska expanzia nových ekonomík. Tie na báze hlbokých reštrukturalizačných procesov premietajúcich sa do 10- až 15-percentného prírastku HDP a rastu exportu, vzrastajúceho každoročne až o tretinu, expanzie zahraničných investorov (Čína je už dva roky najväčším príjemcom priamych zahraničných investícií na svete) a pokračujúcej liberalizácie medzinárodného obchodu (členstvo Číny vo WTO) zmietli zo stola dlhodobé odhady a vedecké predikcie vývoja. Vývoz tovaru z krajín juhovýchodnej Ázie už takmer dvojnásobne prevyšuje vývoz USA a začína ohrozovať pozície najväčšieho svetového exportéra - EÚ. Ďalej rastie ich spotreba ropy - v roku 2005 už bola vyššia ako v Európe a asi na úrovni 2/3 spotreby USA. To boli len najbadateľnejšie indikátory epochálnych, možno zatiaľ málo zreteľných zmien, do ktorých svetové hospodárstvo pod tlakom globalizácie vstupuje. Súbežne však vyvolávajú okamžitý rýchlo rastúci dopyt po všetkých surovinových, najmä energetických zdrojoch a ďalej destabilizujú celkovú situáciu.