V novembri zomrel najslávnejší a najvplyvnejší americký ekonóm uplynulého storočia. Milton Friedman ale nebol najslávnejším a najvplyvnejším ekonómom sveta -- táto pocta patrí Johnovi Maynardovi Keynesovi. Milton Friedman sa mu však držal tesne v pätách.
Z jednej perspektívy bol Milton Friedman hviezdnym žiakom, nástupcom a dovŕšiteľom Keynesovho diela. Keynes vo svojej Všeobecnej teórii zamestnanosti, úroku a peňazí stanovil rámec, ktorý v súčasnosti používajú takmer všetci makroekonómovia. Tento rámec sa zakladá na výdavkoch a dopyte, rozhodujúcich faktoroch zložiek výdavkov, teórii preferencie likvidity v krátkodobých úrokových sadzbách. A striktne aj na tom, aby vlády uskutočňovali strategické, avšak silné intervencie do ekonomiky a držali ju tak v rovnováhe a vyhýbali sa extrémom depresií a maniakálnych výstredností. Ako povedal Friedman: "Teraz sme všetci keynesiánmi."
Keynesova teória však bola neúplná: išlo o teóriu zamestnanosti, úroku a peňazí. Nebola to teória cien. Ku Keynesovmu rámcu pridal Friedman teóriu cien a inflácie, založenú na myšlienke prirodzenej miery nezamestnanosti a tým, kam až siahajú hranice vládnej politiky pokiaľ ide o stabilizáciu ekonomiky, dlhodobých rastových trendov -- hranicu, za ktorými intervencia vyvoláva nekontrolovateľnú a ničivú infláciu.
Friedman navyše Keynesov rámec v jednom podstatnom prípade korigoval. Skúsenosť veľkej hospodárskej krízy priviedla Keynesa a jeho ortodoxnejších nasledovníkov k obrovskému podceneniu úlohy a vplyvu menovej politiky. Po tridsať rokov trvajúcej kampani, ktorá sa začala knihou Menová história Spojených štátov, ktorú napísal spoločne s Annou J. Schwartzovou, obnovil Friedman rovnováhu. Ako rovnako povedal Friedman, "a nikto z nás nie je keynesián".
Z inej perspektívy bol Friedman najpoprednejším oponentom a nepriateľom Keynesa a jeho nasledovníkov. Friedman a Keynes sa zhodli, že je nevyhnutná úspešná makroekonomická správa -- totiž, že súkromná ekonomika sama osebe sa ľahko môže stať predmetom neznesiteľnej nestability a preto je potrebné, aby strategická, avšak obmedzená ekonomická intervencia vlády stabilitu udržiavala. Avšak zatiaľ čo pre Keynesa bolo podstatou udržiavať stabilitu objemu vládnych výdavkov a súkromných investícií, pre Friedmana bolo základom starať sa o stabilitu peňažnej ponuky, teda množstva kúpnej sily (ktorá sa dá ľahko minúť) v rukách podnikov a domácností.
To je relatívne drobný technický rozdiel v prostriedkoch, môže sa zdať pre mnohých z nás. Odlišnosť názoru, ktorá spočívala v rozdielnych úsudkoch o tom, ako funguje svet, ktorú mohol rozriešiť (a nakoniec rozriešil) empirický výskum, mohli by ste tiež povedať. A mali by ste čiastočnú pravdu. Pretože tento rozdiel v prostriedkoch, taktike a empirických úsudkoch sa klenul nad zásadným rozporom medzi Keynesovou a Friedmanovou etikou.
Keynes sa sám považoval za nepriateľa voľného trhu (laissez-faire) a obhajcu verejnej správy. Bystrí vládni úradníci s dobrou vôľou, domnieval sa, by mohli vymodelovať ekonomické inštitúcie, ktoré by boli trhu nadriadené -- alebo by aspoň mohli trh zlepšovať pomocou daní, dotácií a regulácií, aby sa dosahovali lepšie výsledky. Jednoducho neplatí, tvrdil Keynes, že by sa súkromné ponuky tých, ktorí sa pohybujú v trhovom prostredí, zhodovali s verejným prospechom. Keynesovou vierou bola technokracia: kvalifikovaní experti a dolaďovacie inštitúcie, ktoré budú z dobroty svojich sŕdc zaisťovať možnosť prosperity pre všetkých -- ako to naozaj Keynes urobill v Bretton Woods, kde bola založená Svetová banka (WB) a Medzinárodný menový fond (IMF).
No Friedman búrlivo nesúhlasil. Podľa jeho názoru platilo, že záujmy súkromného trhu sa zhodujú s verejnoprospešnosťou: prípady zásadných a významných trhových zlyhaní sú výnimkou, nie však pravidlom, a laissez-faire je dobrým počiatočným hrubým princípom. Friedman bol navyše presvedčený, že aj keď sa súkromné záujmy so záujmami verejnými nezhodujú, na štátnu správu sa nedá spoliehať, že problém vyrieši.
Vládne zlyhania, argumentoval Friedman, sú väčšie a strašnejšie než zlyhania trhu. Vlády sú skorumpované. Vlády sú nešikovné. Tí, ktorí personálne obsadzujú vlády, patria k tomu typu ľudí, ktorí radi rozkazujú ostatným.
Zároveň bol Friedman presvedčený, že aj keď trhová rovnováha nie je utilitárnym optimom sociálneho blahobytu a vládu by bolo možné z účelového hľadiska využiť na zlepšenie vecí, stále má svoju pridanú hodnotu ponechať ľudskej slobode čo najširší voľný priestor. Friedman veril, že je niečo vnútorne zlé na tom, keď vlády ľuďom niečo nariaďujú a "sekírujú ich -- a to aj vtedy, ak vláda naozaj vie, čo robí. Neviem, či mal v tejto hlbokej orientácii viac pravdy Keynes alebo Friedman. Rozhodne si však myslím, že napätie medzi týmito dvoma názormi bolo počas posledných sto rokov veľmi cennou hnacou silou pokroku.
Copyright: Project Syndicate, 2006
www.project-syndicate.org
J. Bradford DeLong, profesor ekonómie na University of California, Berkeley