Obraz doby

Film Charlesa Chaplina Kid z roku 1921 akoby poskytol akúsi víziu spoločnosti, ktorá prekonáva prechod od jedného systému k druhému. Vo filme, podobne ako v našej súčasnosti, jeden profituje z rozbíjania, kým iný zase z toho, že sa rozbité usiluje zaceliť. Tento proces je typický aj pre takú nesporne ušľachtilú myšlienku, akou sú Dni nezábudiek upozorňujúce verejnosť na problematiku a význam duševného zdravia. V súčasných podmienkach to však vyzerá skôr ako fraška -- kúpiš si modrú nezábudku, podpíšeš sa pod ušľachtilú myšlienku, a zdanlivo je všetko v najlepšom poriadku. Omyl je však pravdou. Na množstve negatívnych podnetov a stresorov útočiacich denne na naše duševné zdravie je totiž priamo postavená dravosť ranokapitalistickej spoločnosti. Kým úrady práce sú zaplnené množstvom často schopných a isto aj múdrych ľudí, musíme sledovať nechutné ťahanice dvoch televízií o evidentného klamára z reality šou, hochštapleri sa stávajú celebritami, rozličné hviezdičky ohŕňajú nosy nad stotisícovými honorármi. Hrdinami dňa sa stávajú tí, ktorí sa bezostyšne dokážu včas odhaliť zozadu aj spredu. Obávam sa, a som presvedčený že právom, že kúpou nezábudky síce ľudia prejavia solidaritu s duševne chorými, no mnohí z tých, ktorí si kvietok zakúpili, budú túto solidaritu potrebovať možno už zajtra. A nie vlastnou vinou. Ľudskú dušu nemožno zraňovať donekonečna a rozbitá psychika sa nedá zaceliť tak jednoducho ako okná vo vyše osemdesiat rokov starej Chaplinovej tragikomédii.