Pokazené hodinky tiež radšej odnesieme k hodinárovi, ako keby sme mali kupovať nové. Robíme to preto, lebo je to lacnejšie. Potiaľto s komentárom Martina Vlachynského súhlasím. Niektoré veci však dáva zmysel robiť, aj keď z toho neplynie priamy zisk pre jednotlivca.
Trh v životnom prostredí zlyháva
Trh často zlyháva a vyprodukuje cenu, ktorá nie je pre spoločnosť najlepšia. Cena nafty závisí od cien ropy a lokálnych podmienok. Nezohľadňuje však škody na zdraví obyvateľov v dôsledku zhoršenej kvality ovzdušia, či globálneho otepľovania. Nafta je tak príliš lacná a spotreba privysoká.
Naopak trhová cena za recyklovaný papier alebo plast nezohľadňuje environmentálne benefity napríklad nižších emisií. Cena je tak prinízka.
Ako navrhol Arthur Pigou, vlády takéto pomýlené ceny „opravujú“ pomocou daní, alebo finančného zvýhodnenia. Fajčenie je škodlivé, preto ho zdražujeme daňami. Zatepľovaním vytvárame benefity aj pre celú spoločnosť a preto to dotujeme.
Čo hovoria štúdie
Dáva teda zmysel po započítaní ostatných benefitov pre spoločnosť recyklovať všetky suroviny? Pravdepodobne všetky nie, ale táto debata medzi ekonómami stále nie je uzavretá.
Na ilustráciu - podľa odhadov americkej agentúry na ochranu životného prostredia (EPA) recyklácia 1 tony papiera alebo kovu sa ušetria 3 tony CO2. Recyklácia 1 tony plastu ušetrí iba niečo cez 1 tonu CO2. V prípade skla je potrebné recyklovať až 3 tony na to, aby sme ušetrili 1 tonu CO2.
Rôzne štúdie tak zatiaľ ukazujú, že dáva zmysel recyklovať papier, lepenku, kovy, prípadne niektoré druhy plastov. Okrem CO2 však často ignorujú ostatné environmentálne a zdravotné benefity, pretože ich je veľmi komplikované vyčísliť. Nižšia primárna ťažba znamená nižšie znečistenie vzduchu, vôd ale aj menej plastu v žalúdkoch veľrýb. Aj keď sú moderné skládky omnoho sofistikovanejšie, väčšina je na Slovensku z 90. rokov a ani jedna nezachytáva tzv. skládkový plyn, ktorý môže spôsobovať leukémiu, či rakovinu.
Vlády sa tak nemajú pri stanovovaní cieľov či návrhu opatrení veľmi o čo oprieť. Vedeckých dôkazov je na stole stále málo. Aj preto je pri tejto téme stále málo faktov a priveľa „náboženstva“ a emócií.
Autor je hlavný ekonóm a riaditeľ Inštitút environmentálnej politiky