Ak boli deväťdesiate roky érou ekonomickej liečby šokom, súčasná dekáda by sa mohla zapísať do dejín otupenosti v oblasti hospodárskej reformy. Napriek tomu, že príčiny stuhnutosti sa od štátu k štátu odlišujú, spoločným motívom je, že len málo politikov na celom svete slávi väčšie úspechy v snahe rozohriať svoje ekonomiky.
Problém sa netýka len nových vznikajúcich trhov, ako je Indonézia, Mexiko a Brazília, kde silnejúca ľavica nedokázala nájsť životaschopnú alternatívu k toľkokrát hanobenému "Washingtonskému konsenzu" ekonomickej liberalizácie. Rovnaký fenomén sledujeme aj v mnohých bohatých krajinách.
S pozoruhodnou časovou zhodou požiadal v nádeji na povzbudenie reformy o predčasné voľby japonský premiér Džuničiro Koizumi a nemecký kancelár Gerhard Schröder. V Nemecku je najviac potrebná reforma daní a pracovného trhu. V Japonsku chce Koizumiho vláda privatizovať mamutiu poštovú službu, ktorej obrovská finančná vetva obkrútila bankovú sústavu krajiny ako had.
Dokonca aj v Spojených štátoch, jednom z mála miest, kde ekonomická liberalizácia nie je neslušný výraz, má prezident George W. Bush svoje obavy. Aj keď záležitosti venoval mnoho času a energie, pod zástavou pomerne skromného návrhu na zažehnanie kolapsu národného programu starobného poistenia nedokázal dať dohromady ani svoje vlastné vojsko. Bushova popularita v penzijnej reforme dostala výprask.
Niektorí ľudia globálne zrútenie reformného úsilia pripisujú čudne neúčinnému zboru lídrov. Je to nezmyselný názor, a navyše ak je verejnosť s výkonom svojich vodcov taká nespokojná, prečo ich stále volí?
Problémy siahajú hlbšie. Skutočnosť je taká, že ľudia na celom svete majú ťažkosti vyrovnať sa s rýchlymi zmenami, ktoré spôsobuje technika a globalizácia. Aj keď globalizácia posunie podstatne viac ľudí k úspechu ako k nezdaru, mnoho ľudí má strach a znepokojení ľudia nútia svojich predákov brzdiť chod vecí.
Môžete Američanom a Európanom hovoriť, že by sa mali radovať nad nekonečnom lacného tovaru a lacným úverovaním, ktorý nám obchod s Áziou prináša. Všetci ich politici sú rozrušení tým, že nejaký poľnohospodársky alebo textilný robotník by mohol prísť o prácu. Latinskoameričanom alebo Afričanom môžete hovoriť, že neuhasiteľný smäd Ázie po prírodných zdrojoch bude stále zvyšovať ceny ich komodity a poľnohospodárskych vývozov a premení obilné polia na zlatú baňu. Všetci ich politici sa však podľa všetkého chcú strachovať iba o ochranu aj tak stratených domácich výrobných podnikov pred nízkopríjmovou ázijskou konkurenciou.
Odstupujúci predseda Federálneho rezervného úradu USA Alan Greenspan hlása, že s globalizáciou sa možno vyrovnať pomocou flexibility. Na určitej úrovni má, samozrejme, pravdu. Dnešný svet je svetom rýchlo sa meniacich prúdov, kde určitý región jeden deň kvitne a hneď na druhý deň sa jeho podniky ekonomicky zrútia, ako keby ich zasiahol hurikán Katrina.
Ak je zmena nevyhnutná, musíme posilniť pružnosť našich ekonomík a pripraviť sa na život s dôsledkami. Iná možnosť neexistuje. Prečo verejnosť túto nutnosť pružnosti neakceptuje, veď nakoniec ide vlastne o samotnú podstatu ekonomickej liberalizácie?
Ťažkosti sú v tom, že väčšina ľudí nie je nadšená predstavou života vo svete neprehliadnuteľne rýchlych zmien. Väčšina ľudí sú otroci zvyku; dožadujú sa predvídateľnosti. Nemeckí robotníci vyrábajúci špičkové obrábacie stroje sú pyšní na svoj um a nechcú počuť, že tú istú prácu možno urobiť za oveľa menej peňazí v Poľsku a na Slovensku. Výrobcom odevov v Taliansku dlho závidel celý svet. Títo remeselníci nechcú počuť, že by sa mali rekvalifikovať na turistických sprievodcov, aby obsluhovali nevyhnutné húfy strednopríjmových čínskych turistov, ktorých vlasť preberá žezlo v luxusnej ľahkej priemyselnej výrobe, ako je odevníctvo.
Ak uvážime tento odpor k zmenám, neprekvapuje, že sa mnohí politickí lídri snažia svojich voličov uspať, alebo dúfajú, že až sa všetci prebudia, bude už jasné, že všetko bol len sen.
Ázia je, pochopiteľne, iná. Čína sa rozvíja závratným tempom. Z púštnych pieskov cez noc vyrastú celé mestá. Každých päť rokov vybuduje Čína viac ciest, letísk a mostov ako Európa a USA spolu za dvadsať rokov.
Vzhľadom na dlhú históriu zlých, často násilných zmien, je čínska spoločnosť zrejme prispôsobivejšia ako väčšina ostatných. V Indii, o ktorej sa hovorí, že tu existuje "pevná zhoda nad slabou reformou", sa veci pohybujú oveľa pomalšie -- ale vždy dopredu. Aj keď India vo svetovom obchode zatiaľ nie je takmer ani tým, čím sa stala Čína, jej 1,2 miliardy obyvateľov sa už neúprosne derie na scénu.
Bude súčasná reformná paralýza mimo Ázie pokračovať? Zmení sa smer politických vetrov tak, že prebudí k životu ekonomickú liberalizáciu a do popredia vynesú politikov pripomínajúcich britskú Margaret Thatcherovú alebo amerického Ronalda Reagana, a tým rozfúkajú plamene zmeny? Povedia konečne politici svojim občanom, že kým budú ich ekonomiky naďalej spať, nemusia sa už prebudiť?
Som presvedčený, že vo väčšine krajín nastane čoskoro koniec éry liečbou spánkom. Obávam sa, že zmena by mohla spôsobiť globálnu hospodársku krízu, ktorá vyplýva, povedzme, z nepekného vývoja márnotratných amerických trendov zadlžovania. Až potom sa možno začnú ľudia prebúdzať a voliť politikov, ktorí trvajú na znovuoživení hospodárskej reformy.
Kenneth Rogoff je bývalý hlavný ekonóm Medzinárodného menového fondu. Vyučuje ekonómiu na Harvardovej univerzite.
Copyright: Projekt Syndicate, 2005
www.project-syndicate.org