Väčšina ľudí je presvedčená, že svet financií nemá veľký záujem o malého človeka, teda o ľudí s nízkymi či stredne vysokými príjmami, ktorí k celkovému hospodárskemu výsledku prispievajú v konečnom dôsledku len málo. Dnešné veľké spoločnosti a finanční čarodejníci, ktorí ich riadia - alebo predávajú a kupujú - môžu byť štedrí voči svojim cirkvám, obľúbeným charitám i rodinám a priateľom, ale ich profesionálny život charakterizuje iba tvrdohlavé úsilie o dosahovanie zisku.
Tento dojem môže byť pravdivý, nie však úplne. Zoberme si Muhammada Junusa, ktorý v októbri minulého roka získal Nobelovu cenu mieru. Jeho banka Gramín, založená v roku 1976 v Bangladéši, ponúka drobné úvery jedným z najchudobnejších ľudí na svete a mnohým tak pomôže vymaniť sa z chudoby. Banka vytvorila zisk, v priebehu niekoľkých rokov sa rozrástla - a inšpirovala podobné mikroúverové projekty aj inde.
Boli však peniaze Junusovým hlavným motívom? V rozhovoroch prezrádza, že v skutočnosti ho motivoval hlboký súcit s biedou chudobných v jeho vlasti. Cieľ, vybudovať ziskový úverový podnik, zdá sa, odrážal jeho túžbu veriť a dôverovať svojim klientom. Snažil sa v oblasti mikrofinancovania vytvárať zisk preto, aby dokázal úverovú spoľahlivosť ľudí, ktorí sú mnohým ľahostajní, čo by mu umožnilo požičiavať im aj naďalej.
Hoci sa Junus snažil o zisk, paradoxne to zrejme nerobil kvôli peniazom. A vo finančnej oblasti existujú ďalší ľudia s podobnými ideami.
História finančných inštitúcií pre osoby s nízkymi príjmami je sčasti históriou filantropických či idealistických hnutí, nielen aktivít zameraných na hospodársky výsledok. Družstevné hnutie 19. a 20. storočia sa spájalo s dlhým zoznamom finančných a poisťovacích inštitúcií - vrátane sporiteľní a stavebných sporiteľní, ktoré mali pomáhať znevýhodneným ľuďom.
Takéto filantropické financovanie pokračuje i dnes. Peter Tufano, profesor financií na fakulte obchodu Harvardovej univerzity, vykonáva v tichosti neziskovú prácu s nadáciou Doorways to Dreams (Dvere k snom), ktorú založil s úmyslom pomáhať ľuďom s nízkymi príjmami a zlepšovať ich finančné perspektívy. Domnievam sa, že jeho motivácia je vonkoncom šľachetná. Zdá sa, že sa vôbec nestará o získavanie peňazí pre seba.
Podľa Tufana je zásadný problém pri nabádaní ľudí s nízkymi príjmami na šetrenie v tom, že peniaze nepotrebujú len na zabezpečenie života do budúcnosti, keď pôjdu do dôchodku, ale aj na zvládnutie krátkodobých kríz. Ak však vládne programy na podporu sporenia nízkopríjmových ľudí "nezviažu" ich peniaze na mnoho rokov až do ich odchodu do dôchodku, ľudia často podľahnú pokušeniu a peniaze ľahkovážne minú.
Tutano k problému pristupuje s ozajstným pochopením a s realistickou predstavou, ako týmto ľuďom pomôcť: prémiovými sporiacimi dlhopismi. Popri obvyklých platbách úrokov sa k týmto dlhopisom viaže lotéria - lákadlo, ktoré nabáda nechať peniaze aj naďalej uložené. Ľudia s nízkymi príjmami majú očividne lotérie v obľube a vypestujú si zvyk tešiť sa na dátum žrebovania, čo ich bude odrádzať od predaja dlhopisov. Keď príde skutočná núdza, budú mať peniaze na dosah.
Výherné dlhopisy majú dlhú históriu. Už v roku 1694 anglická vláda vydala 10-percentný šestnásťročný dlhopis nazvaný Miliónové dobrodružstvo, ktorý majiteľom každoročne náhodne vyhrával ceny. Podobne vo Veľkej Británii vláda Harolda MacMilana v roku 1956 vytvorila program výherných dlhopisov, nazývaných prémiové dlhopisy alebo "sporenie so vzrušením". Tento program bol zo začiatku kontroverzný: mnohí ho považovali za nemorálny kvôli jeho spojitosti s hazardom. Program sa však rozrástol a dnes už majú prémiové dlhopisy svoje miesto v portfóliu úspor 23 miliónov ľudí, takmer 40 percent obyvateľov Veľkej Británie. Tento druh dlhopisov má i Švédsko a ďalšie krajiny.
Napriek tomu, že tieto dlhopisy v krajinách, ktoré ich zaviedli, úspešne zvýšili mieru úspor, v Spojených štátoch nenachádzali svojich priaznivcov. Tufanova stratégia usilujúca sa o zmenu spočíva v preverovaní jeho myšlienok v partnerstve s firmami. Zaviedol pilotné testy "výherných" účtov v spolupráci s úverovým zväzom Centra so sídlom v Columbuse v štáte Indiana. Ak produkt pomôže rodinám ušetriť, dúfa, že presvedčí zákonodarcov, aby uľahčili možnosť tento model úspor v Amerike ponúkať.
Tufano je prvý, kto priznáva, že niektoré z najlepších nápadov pre finančné inovácie sú veľmi staré, dokonca i celé storočia. Mohli sa na istý čas stratiť a po znovuobjavení sa spočiatku môžu zdať čudnými, ale ľudia ako Junus a Tufano dokazujú, že s pomocou nezaujatej, ale horlivej obhajoby ich možno aktualizovať a uviesť do praxe. Duch dobrej vôle, ktorý im je vlastný a dobrá vôľa, ku ktorej môžu inšpirovať ďalších finančných profesionálov, prináša nádej na svetlejšiu budúcnosť pre všetkých a pre tých najpotrebnejších predovšetkým.
Copyright: Project Syndicate, 2007
www.project-syndicate.org
Robert J. Shiller, profesor ekonómie University of Yale, USA