Záverečný mesiac minulého roka sa vo vláde niesol v znamení investičných stimulov. Pred blížiacimi sa vianočnými sviatkami vláda potichu schvaľovala štátnu pomoc. Zámer sa jej vydaril, bez väčších reakcií prijala niekoľko uznesení, vďaka ktorým získa 45 firiem štátnu pomoc vo výške 9,75 mld. Sk. Ide o porovnateľnú sumu, s akou bude tento rok hospodáriť ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja. Aj časové porovnanie sedí - stimuly sa schvaľovali v čase, keď poslanci vládnej koalície presadzovali v parlamente štátny rozpočet.
Ministerstvo hospodárstva, autor návrhov na vládne stimuly, malo svoje argumenty. Rokovania s podnikmi boli už dávnejšie rozbehnuté, viaceré bolo treba len dotiahnuť. V závere roka sa menili pravidlá platné v Európskej únii, a preto bolo treba rýchlo konať, aby udelenie pomoci náhodou administratívne neuviazlo. Ministerstvo v novembri účelovo zmenilo záväzné pravidlá na udeľovanie stimulov na Slovensku, len aby sa všetko postíhalo. V predpise sa zmenil názov, spojenie štátna pomoc vystriedalo spojenie regionálna pomoc. Informácií o konkrétnych projektoch je málo, v rade prípadov ostali ukryté s argumentom zachovania obchodného tajomstva. Z dostupných informácií vyplýva, že regionálna pomoc sa v korunovom vyjadrení rozdelí takto: východné Slovensko získa približne 10, stredné 30 a západné Slovensko okolo 60 percent stimulov. Pojem regionálna tak našiel svoje naplnenie, pomoc sa naozaj rozdeľovala výberovo. Najbohatšia západná tretina krajiny dostane takmer dve tretiny pomoci, chudobnejšie dve tretiny územia zvyšok. Ak si vláda takto predstavuje vyrovnávanie regionálnych rozdielov, potom je nevedomá alebo neúprimná. Regionálna pomoc je skôr len zámienkou, skutočná príčina prideľovania peňazí je niekde inde.
Ak zabudneme na regionálny rozmer, vynára sa ďalšia otázka. Potrebujú veľké firmy na Slovensku naozaj takúto masívnu pomoc štátu? Treba im pomáhať v čase, keď ekonomika rastie takmer dvojciferným tempom, nezamestnanosť klesá na rekordne nízke úrovne a strmo sa zvyšuje životná úroveň obyvateľov? Desať miliárd korún nie je málo. Ani pre podporené firmy, ani pre štátny rozpočet. Pritom je zanedbateľné, akým spôsobom príde štát o tieto peniaze. Priame dotácie majú z celkovej sumy tvoriť 17 percent, úľavy na dani z príjmu 58, iné formy pomoci 25 percent. Hoci štát bude priamo platiť v necelej polovici položiek, úľavy na dani sú v podstate to isté. Rozdiel je jediný - vláda peniaze nevyplatí, len ich oželie v príjmovej časti štátneho rozpočtu. Pre bilanciu verejných financií to znamená to isté. V čase, keď Slovensko balansuje v deficite verejných financií okolo vytúžených troch percent, je dobrá každá zachovaná koruna na strate príjmov a zbytočne neminutá na strane výdavkov.
Investičné stimuly sú známe aj z minulého volebného obdobia, ale niesli naozaj proregionálny rozmer. Dnes je načase ich utlmovať. SDKÚ - DS to avizovala vo volebnom programe, keď zdôrazňovala, že stimuly by sa postupne mali obmedzovať len na tých investorov, ktorí vytvárajú pracovné miesta v najmenej rozvinutých regiónoch Slovenska. Dôvodom je, že kvalita podnikateľského prostredia za ostatné roky rezko poskočila. Slovensko je atraktívnejšie ako kedykoľvek v minulosti. A malo by byť ešte príťažlivejšie. Cestou je ďalšie plošné skvalitňovanie podnikateľského prostredia, napríklad prijímaním lepších a stabilnejších zákonov, zlepšovaním práce súdov, odbúravaním byrokracie, riešením vysokého odvodového zaťaženia, skvalitňovaním pracovného práva. Investičné stimuly musia doznievať, lebo prinášajú nerovnosť podmienok v podnikaní.
Ak vláde ide o blaho občana, ako to často vyhlasuje, mohla peniaze využiť účinnejšie. Napríklad stavať viac diaľnic, skvalitňovať školy, podporovať mladé rodiny. To sú investície do budúcnosti, ktoré pomáhajú všetkým, nielen úzkej skupine obratných podnikateľov.
Jozef Mikuš, poslanec NR SR (SDKÚ-DS)