Dzurindova vláda vedela, čo chce a Ficova vláda vie, čo chcú ľudia. Takto, parafrázou brisknej myšlienky anglického spisovateľa a filozofa G.K. Chestertona, by sa dala charakterizovať konfrontácia dvoch prístupov, ktoré sa jasne ukázali v rozprave o programovom vyhlásení vlády.
Bývalý premiér to napokon sčasti aj sám naznačil, keď povedal, že Fico nemá víziu. Dzurinda vie, ako funguje moderná spoločnosť. Má jasnú predstavu o tom, čo je potrebné urobiť, aby sa postupne posúvala tým smerom, ktorým sa uberá aj hlavný prúd euroamerickej civilizácie. A hlavne vie, že to stojí veľa námahy a veľa peňazí. Preto musí vedieť predovšetkým to, kto bude platiť účty. Inak ich prenecháme budúcej generácii. Neviem, či to je vízia, ale iste vie, čo chce. A vie i to, že ľudia by chceli oveľa viac než sa dá dnes zaplatiť. A že chcú často i veci, ktoré im nemôže zabezpečiť žiadna vláda. Napriek tomu však starostiam a túžbam ľudí, ich radostiam, ale hlavne ich trápeniam a biede, treba venovať pozornosť. Dzurindova vláda prišla vo voľbách o mandát predovšetkým preto, lebo sa príliš zapozerala do toho, čo považovala ona za správne, čo prísne technokraticky aj správne bolo, ale zabudla na to, ako to vidia mnohí ľudia v našej vlasti.
Preto sa z volieb narodila vláda, ktorá vypočula to, čo cítia ľudia. Neprišla s vlastnou predstavou premeny spoločnosti. Sú to predstavy veľkej časti ľudí, na ktorých ťažko dopadlo bremeno reforiem. A predsa i Ficov program hovorí o vážnych veciach: o dôstojnosti života, o potrebe solidarity medzi ľuďmi. Nevie, ako to všetko zaplatí. Viacerí ministri pôsobili v rozprave veľmi neisto. Účty za dôstojnejší život dnes sa budú asi musieť platiť až v budúcnosti. A čo je ešte horšie, ideologické bremeno, z ktorého sa zrodili také návrhy ako je napríklad milionárska daň, podviaže rozvoj tvorivých síl národa. Spomalí sľubne sa vyvíjajúcu podnikavosť mnohých ľudí.
Predsa však treba zdôrazniť, že právo na dôstojný život majú ľudia vždy. Nemôžeme obetovať žiadnu generáciu a stále čakať, kým niečo vybudujeme. Nazdávam sa, že konfrontácia dvoch prístupov k tomu, čo by mala vláda robiť, ukázala ešte jednu dôležitú vec: Slovensko potrebuje i jeden, ale i druhý prístup. Potrebuje jasnú predstavu toho, kam a ako sa naša vlasť má za budúce volebné obdobie dostať. Čo sa dá, a na čo nemáme. Čo sa dá zaplatiť peniazmi a na čo potrebujeme i čosi iné. Potrebuje podporovať aktivitu a tvorivosť ľudí. Ale rovnako potrebuje vládu, ktorá dokáže vypočuť a neustále byť i pri tých najmenších. Pri ľuďoch, ktorí sú na tom najhoršie, pri slabých a bezbranných.
Toto je veľká úloha pre kresťanov vo verejnom živote. Prikázanie lásky k blížnemu by mohlo byť základom pre hľadanie uvážlivej a zodpovednej vlády, ktorá by nezabudla na ľudí. Tak ako pred revolúciou vniesli kresťania do života našej vlasti túžbu po slobode a boli vtedy silní a hlavne užitoční, tak by dnes mohli vnášať do spoločenskej diskusie ľudskú dimenziu. Tam, kde sa všetko meria v korunách, upozorňovať, že človek je oveľa viac, ako len spotrebiteľ, poberateľ dávok a volič. Tam, kde je ruvačka záujmov, môžu kresťania prinášať hlbšie pohnútky pre náš spoločný život. A tam, kde sme naozaj ohrození, sú to práve kresťania, ktorí by mali poznať to, čo prináša človeku a i národu pokoj a vnútornú silu.
Ak sa ako kresťania v politike prestaneme uzatvárať do svojich vlastných straníckych záujmov a problémov, ak prelomíme obruč agendy, ktorá nie je skutočným problémom dnešných ľudí, tak môžeme priniesť politiku, ktorá ukáže východisko. Východisko z konfrontácie dvoch zdanlivo nezlučiteľných programov.
Inak sa budeme stále zmietať medzi dvoma extrémami.
Autor je bývalý poslanec NR SR a je predseda Misie 21