Faziov odkaz

Vyše desať rokov sa guvernérovi talianskej centrálnej banky Antoniovi Faziovi darilo držať v šachu zahraničné banky a brániť im pri zamýšľaných fúziách s domácimi finančnými ústavmi. Už dlhší čas však bolo verejným tajomstvom, že "najvplyvnejší bankár Apeninského polostrova" v tejto záležitosti zneužíval svoje kompetencie. Mnohí jeho spôsoby považovali za nevhodné, ale uvedomovali si, že nemajú proti nim nijaké prostriedky.
Faziov koniec však prišiel. Pomohol si k nemu on sám cennými darčekmi, ktoré prijímal od spriatelených kolegov-bankárov i vskutku jedinečnými rozhodnutiami, ktorými umožňoval domácim bankám s nedostatočným kapitálom, aby preberali iné. Nechtiac tak dodal mocné argumenty do rúk tých, čo sa snažia o odstránenie národných hraníc v sektore európskych finančných služieb.
Fazio nebol, samozrejme, jediný, kto stál v ceste slobodnému trhu. Iní používali a používajú subtílnejšie metódy, napríklad tým, že neustále zdôrazňujú národné zvláštnosti a stavajú sa proti medzinárodnej konkurencii bankových subjektov. Faziovo správanie prispelo k tomu, že ministri financií členských štátov združení v tzv. Ecofine konečne požiadali Európsku komisiu, aby obmedzila právomoci národných dozorných úradov. Fazio totiž predtým neustále poukazoval na druhú európsku smernicu o konsolidácii bankového práva, ktorá obsahuje mnohé vágne formulácie. Nový predpis by ich mal definitívne odstrániť. Komisia okrem toho skúma aj to, či talianska centrálna banka nezneužila vlastnú dozornú funkciu.
Kontrolný úrad ktorejkoľvek európskej krajiny, ktorý sa v budúcnosti bude zaoberať povoľovaním medzinárodnej bankovej fúzie, si odteraz bude môcť byť istý, že jeho rozhodnutie bude Brusel skúmať až do posledného detailu, či nebola porušená zásada neutrality. A isté je, že vysoké zisky na mnohých, až dosiaľ pomerne bezpečne ohraničených finančných trhoch sa po ďalšej internacionalizácii európskeho finančníctva dostanú pod tlak. Väčšia konkurencia totiž znamená, že banky musia ponúkať lepšie služby s nižším ziskovým rozpätím. Takáto prax slúži nielen klientom, ale aj stabilite celého finančného systému. Plne sa to vzťahuje aj na nemecké banky, ktoré až dosiaľ záviseli prevažne od vývoja na domácom trhu. No pravdou je, že ústav ako Hypo-Vereinsbank -- už vo vlastníctve ziskovej talianskej skupiny Unicredito -- by sa nedostal nikdy na hranice svojej likvidity a Commerzbank v španielskych rukách takisto nie.
Potom, čo prvé veľké európske "nadnárodné" fúzie sú už skutočnosťou a za situácie, keď ďalšie budú zrejme čoskoro nasledovať, možno len dúfať, že spomaľovacia taktika bánk bude kvôli lacnejšiemu medzinárodnému platobnému styku patriť minulosti. Banky, ktoré pôsobia vo viacerých štátoch, budú mať totiž konkurenčnú výhodu. A keď sa už raz slobodný celoeurópsky platobný styk stane skutočnosťou, je zrejmé, že bude ľahšie ponúkať aj ďalšie finančné služby.
Polienkom do ohňa sú takisto predstavy o možnom vzniku celoeurópskeho úradu dozoru nad finančným trhom. Mnohé argumenty zástancov národných kompetencií sú po Faziovom prípade zdiskreditované. Neprehľadná spleť vnútroštátnych predpisov a právomocí kontrolných úradov je totiž anachronickou prekážkou slobodnej hospodárskej súťaže. A je aj nebezpečná -- môže viesť k tomu, že informácie o skutočnom stave tej-ktorej banky sú skreslené a že kompetenčný virvar môže zabrániť rozhodnému postupu zodpovedných orgánov. (gaf)