Facka, ktorú utŕžila euroústava v referendách vo Francúzsku a v Holandsku, rozprúdila v Európskej únii debaty o celom integračnom pohybe. Ušetrená nezostala ani spoločná európska mena. Do médií prenikli správy o pochybnostiach na najvyšších miestach v Nemecku a Taliansku, o jej zmysluplnosti pre anemické domáce ekonomiky. Predstavitelia politických a finančných kruhov označujú otázky o účelnosti spoločnej meny za absurdné, populistické až šialené. Stalo sa euro už nedotknuteľné?
Vysoko ceneným pilierom pevnosti a renomé eura vo svete je Pakt stability a rastu. Jeho jednotlivé prvky, najmä stanovenie troch percent HDP za maximálnu výšku rozpočtového schodku, sa považujú za ukážky rozvážnosti, s akou pristupovali politici a bankári k zavedeniu spoločnej meny. Viedlo k prudkému poklesu inflácie i úrokových mier a v krajinách eurozóny sa vytvorili rovnaké alebo podobné rámcové podmienky.
Ekonomiky členských krajín EÚ i eurozóny sa nerozvíjajú rovnako. Ani ich vlády sa nesprávajú rýdzo monetaristicky a racionálne. Najviac pozornosti v EÚ vyvolalo porušovanie Paktu stability a rastu dvoma veľkými štátmi, ktorým Brusel akoby príliš vychádzal v ústrety a napokon zmäkčil tento rok pôvodné kritériá paktu. Mali spružniť a umožniť národným vládam účinnejšie stimulovať hospodársky rast i za cenu dočasného prehlbovania deficitov.
Napriek tomu Taliani a Nemci nepociťujú obrat k lepšiemu a clivo spomínajú na časy, keď mali vlády a národné banky suverénne práva riešiť cyklické hospodárske krízy zvyšovaním objemu obeživa, masívnymi verejnými investíciami, devalváciou a ďalšími nástrojmi. Následné inflácie vyvolávali rast úrokových mier, čo po čase brzdilo konjunkturálny rozvoj. Počas vzostupnej fázy cyklu sa dvíhali aj príjmy a neraz i reálne príjmy - a na to sa príjemne spomína.
Takmer bezinflačný súčasný vývoj v eurozóne a celková stabilita pripadajú časti obyvateľstva Talianska a Nemecka ako pozlátená klietka, ktorá ich obmedzuje a dusí. Návrat k národným menám by ich posunul do predchádzajúcich desaťročí, keď sa raz mali lepšie, inokedy horšie, ale aspoň vedeli vo fázach cyklických poklesov, že nepotrvajú príliš dlho. Terajšia stagnácia má mrazivý psychologický dosah, pretože občania pochybujú o vyhliadkach na výraznejší rast, keď ich krajinám konkurujú vnútri EÚ draví noví členovia a zo zahraničia na všetkých dvadsiatich piatich tlačia hladní globálne súťažiaci hráči.
V demokratických štátoch by mali mať občania možnosť demokraticky sa rozhodovať o svojom osude. Vnímanie železnej stability v eurozóne nasmerovalo ich frustrácie na Brusel a Frankfurt. Špičkoví predstavitelia EÚ a proeurópski národní politici by sa mali vyvarovať odbíjania kritiky eura slovami ako "absurdné" či "šialené" a prezentovať namiesto toho zrozumiteľné argumenty v prospech spoločnej meny. Počas verejných debát by si občania najlepšie uvedomili, v čom spočívajú hlavné problémy, aké sú alternatívy nápravy a čo by si každá z nich vyžadovala.