Je to trochu inak

Mám hlboko v mysli zakorenenú metódu, ako dospieť k bohatstvu spôsobom, ktorý nie je bolestivý pre žiadnu zo zainteresovaných strán. Hovorieval mi o nej starý otec, ktorý prežil prakticky celý život v malom meste v staručkom dome, ktorého súčasťou bol pred druhou svetovou vojnou židovský obchodík s miešaným tovarom, ako sa vtedy vravievalo -- koloniál. Jeho majiteľ svoje bohatstvo skladal doslova po halieroch, z ktorých sa rokmi stávali stovky a neskôr tisíce. Ovplyvnený touto predstavou som právom očakával, že dnes sa opäť na scéne objavia obchodníci, ktorí budú trpezlivo korunu po korune hromadiť svoj majetok bez toho, aby spotrebiteľ pociťoval akúkoľvek ujmu. Neuvedomil som si, že doba prudko akcelerovala a heslom sa stala zásada, že prvý milión treba našetriť do dvadsiatky. Napokon, zvykli sme si už aj na to, no celkom nepochopiteľným sa mi stal jav, ktorý som v minulých dňoch videl vo viacerých obchodoch. Máme napríklad blízko domu cukráreň, ktorá by práve v predsviatočnom období mala s vidinou zaslúženého zisku prijímať objednávky na sladkosti, zákusky a torty. Na jej dverách však nájdete ceduľu s nápisom, že je zatvorené, otvoria až začiatkom januára a všetkým zákazníkom želajú pekné Vianoce. V tomto prípade už zlyháva aj "trhová" logika. Čím viac tvrdíme, že sa približujeme k vyspelej Európe, tým častejšie sa správame ako malé nerozumné deti. Alebo žeby majitelia tejto cukrárne chceli zákazníkom povedať: dali ste nám už zarobiť dosť, teraz nám láskavo dajte pokoj?!