Nebol to veľmi optimistický pohľad. Veľká opozičná trojka si síce vzájomným stretnutím pripomenula éru svojich koaličných rád, ale spred júnových parlamentných volieb im toho veľa nezostalo. Nemajú už silu o niečom rozhodovať, nemajú preferencie, ktoré by im takúto šancu ponúkali a nemajú po ôsmich rokoch v jednom vládnom kabinete ani toľko vzájomnej dôvery, že by sa na niečom dôležitom dokázali dohodnúť.
Je až neuveriteľné, ako sa za pár mesiacov stali z opozičných lídrov absolútne nezaujímaví politici. Pavol Hrušovský opakovanými výpadmi voči marginálnemu Vladimírovi Mečiarovi marginalizuje samotné KDH, Béla Bugár - vedomý si nezastupiteľnosti SMK v očiach maďarských voličov - nemusí o žiadnych tézach ani rozprávať, a bývalý premiér Mikuláš Dzurinda sa po okázalom nezáujme ĽS-HZDS rozhodol, že on zase nepotrebuje ĽS-HZDS.
Aj preto môžu iba písať otvorené listy premiérovi, ktorý ich dokázal za taký krátky čas odstaviť na vedľajšiu koľaj. Aj preto si vopred môžu dohodnúť hlasovaciu stratégiu v parlamente, kde sami aj tak nič nepresadia. Aj preto sa môžu zaklínať ničnehovoriacou mantrou konštruktívnej opozície, ktorá v skutočnosti slúži ako synonymum neschopnosti pomenovať riziká sociálneho inžinierstva, napríklad v zdravotníctve (pozri atak na slobodný výber poistencov či démonizácia zisku poisťovní).
SDKÚ-DS, KDH a SMK jednoducho nevedia nevládnuť. Zatiaľ čo Fico dokázal na každý zámer bývalej vlády reagovať s veľkou pompou a okázalosťou po pár hodinách, súčasnej opozícii to trvá dni až týždne. V ostatnom čase pritom čoraz viac vidieť, že v predsedovi vlády a Smeru-SD na Slovensku vyrastá politik, ktorého komentáre a kroky vo všetkých oblastiach verejného života začínajú silne hraničiť s pocitom vlastnej neomylnosti. Tomuto klíčiacemu mesianizmu (tak hojne rozšírenému najmä medzi ľavicovými politikmi) zdatne napomáhajú abnormálne preferencie, síce vychytralí, ale do seba zahľadení koaliční partneri a totálne bezradná opozícia.
Je to tá istá opozícia, ktorá avizovala občanom v roku 1998 zmenu správania sa moci a smerovania krajiny. Dnes už je jasné, že zmenu (a to najmä personálnu) potrebuje samotná opozícia. Ten, kto sa tak rýchlo naučí žiť s prehrou, totiž žiadne voľby nikdy nevyhrá!
Peter Vavro, zástupca šéfredaktora , Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.